Ide vraj o „spoločnú bolesť s „nehumánnymi dôsledkami“. Arménskeho prezidenta Serža Sargsjana toto posolstvo nepresvedčilo. Podľa neho Ankara odmieta prijať zodpovednosť za spomínané udalosti a veci nenazýva pravým menom. Ako povedal, iba uznanie genocídy môže zabrániť opakovaniu takého zločinu v budúcnosti.
Čo sa vtedy vlastne stalo? V chátrajúcej Osmanskej ríši sa oneskoril vývoj v mnohých oblastiach. Mladoturecká organizácia Jednota a pokrok, ktorá nemala skúsenosti s demokratickým procesom, sa stala hegemónom završovacieho národotvorného procesu, ktorým iné európske národy prešli podstatne skôr.
Svoje pokrokové a modernizačné myšlienky a túžby po europeizácii nedokázala spojiť s etnickou toleranciou a ako stúpenec silného štátu pokračovala v asimilačnej politike.
Medzi mladoturkami, ktorí predstavovali zhluk pestrých hnutí usilujúcich sa od polovice 19. storočia odstrániť sultánovu despotickú moc, rástol krajný nacionalizmus. Panturkickými ambíciami, ktorými sledovali spájanie jazykovo príbuzných národov, nahradili pôvodný sultánov panislamizmus.
Medzi tureckým a jemu príbuzným azerbajdžanským obyvateľstvom sa nachádzali Arméni, z ktorých polovica oddávna osídľovala územie okolo jazera Van, ktoré tvorilo východné zakončenie Osmanskej ríše.
Mladoturci sa v roku 1908 dostali prevratom k moci a len čo vypukla prvá svetová vojna sa radikálne zmenili ľudské hodnoty a správanie. Ich najhorlivejší stúpenci sa pustili do likvidácie neželaných. Časť jedného z najstarších žijúcich národov sveta zabíjali strelnými a reznými zbraňami, iných topili v riekach a ďalší hynuli po násilnom presídlení do suchých neúrodných oblastí.
Povojnové sčítanie obyvateľstva ukázalo, že sa k Arménom zrazu hlásilo o pol druha milióna ľudí menej. K tomuto číslu sa hlási väčšina netureckých historikov. Je také vysoké, že bežný Turek tomu nemôže veriť.
Za vlády prvého prezidenta a zásadného modernizátora Mustafu Kemala (Atatürka) bolo jedenásť pohlavárov za tieto zločiny odsúdených na trest smrti, ibaže všetkým zločincom sa podarilo včas ujsť z krajiny.
Právnik Raphael Lemkin v roku 1944 poukázaním na dva strašné produkty moderných dejín – na masaker osmanských Arménov a protižidovský holokaust, označil konanie, ktoré má za cieľ plánovite a systematicky, čiastočne alebo úplne likvidovať národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú komunitu, za genocídu.
Tento vtedy nový pojem prešiel do ostatných jazykov sveta. Lemkin správne postrehol, že benevolentný prístup veľmocí v prípade Arménov umožnil po dvoch desaťročiach „priemyselnú“ likvidáciu Židov. Dodnes dve desiatky štátov vrátane Slovenska, Európsky parlament a Rada Európy a iné medzinárodné organizácie odsúdili v dokumentoch arménsku genocídu.
Zaujímavá geopolitická poloha pomohla Turecku k tomu, že napriek politickému režimu bolo rýchlo prijaté do NATO. Západní spojenci strkali hlavu do piesku, keď sa v Ankare diali vojenské prevraty. Berlínsky múr padol a temer tie isté štáty si viac všímajú postoj k ľudským právam a brzdia turecký vstup do Európskej únie.
Erdogan sa usiluje zlepšiť svoj obraz. Súčasne si otvára dvierka aj na druhú stranu. V Strednej Ázii vďaka jazykovej príbuznosti získalo Turecko silný vplyv. Zblíženiu s Ruskou federáciou, ktoré by mu mohlo pomôcť pri tlaku na EÚ, bránia vybičované vzťahy s jej úzkym spojencom, s Arménskom. Moskva nechce stratiť Jerevan.
Pomery na 280 kilometrov dlhej spoločnej turecko-arménskej hranici svedčia, že 99-ročné rany sa ešte nezahojili. Na ich odstránenie nestačí stretnutie hláv dvoch rozhádaných štátov na futbalovom zápase ani polovičaté posolstvo.