Racionálne jadro problému, ktorý sa možno stane predmetom nemalých diskusií, však treba hľadať aj v poznaní minulosti. Posvätné právo k vlastníctvu pôdy má hlboké korene už v Tereziánskom katastri z 18. storočia. Za prvej ČSR sa usporiadanie pozemkových katastrov spresnilo zákonom č. 43/1932 zbierky.
Po druhej svetovej vojne bola pôda súkromná, štátna a cirkevná. Po preklínanej socializácii sa zrodilo vlastníctvo skupinové, ktoré zdanlivo odňalo vlastníctvo jednotlivcom (samozrejme s množstvom chýb, násilia a osobných tragédií). Napriek to mu sa produkcia na takto využívanej pôde dostala na európsku úroveň, o čom svedčí aj naša potravinová bezpečnosť dosahovaná do 90. rokov uplynulého storočia.
Spoločenská zmena po novembri 1989 situáciu zmenila na nepoznanie. Pôda hodnotená už ako základný výrobný prostriedok sa ponúkala pôvodným majiteľom na základe toho, že ich skupinové vlastníctvo bolo riadne evidované aj v tomto čase na katastrálnych úradoch.
Po nej sa začína obdobie divokej privatizácie pôdy, ktorá bola vo vlastníctve štátu, riešenie reštitúcii, dedičstva, často pochybné vlastnícke práva pohrobkov šľachty, cirkvi, ale aj začiatky hospodárenia na svojom – farmársky spôsob.
Tento mal naše základné potreby uspokojiť, no ukázalo sa, že samotné vlastníctvo k pôde neprinieslo hromadný nástup rodinných fariem. Nestačí totiž chcieť, ale treba aj vedieť, to znamená produkovať na základe vedomostí a skúseností, ktoré stále chýbajú.
Videná a kriticky hodnotená skutočnosť ukazuje v plnej nahote to, čo sa dalo na Slovensku dosiahnuť a čo sa dosahuje. Pôda bola a bude základným výrobným prostriedkom, ale len vtedy, keď bude plniť funkcie svojho dvojslovného významu – základný a výrobný.
Preto pôda musí svojou produkčnou schopnosťou stále sprostredkovávať večnú energiu slnka a poctivej práce človeka. Tento jedinečný potenciál nesmie stratiť a stať sa zdrojom špekulácií, lebo takto by nadobudla celkom iné hodnoty.
Pôda na Slovenska je niekoľkonásobne lacnejšia ako v mnohých iných štátoch Európskej únie. Predstava, že môže byť aj investíciou, býva preto nesmierne lákavá. Na Slovensku platí pre kupovanie nehnuteľností devízový zákon.
Stav je však taký, že skryté kúpy cez naše spoločnosti so zahraničnou účasťou sa nerealizujú na malej výmere, rovnako pôdu môžu zakupovať cudzinci so slovenským štátnym občianstvom, dedičia a rôzni pochybní nájomcovia.
Je po spomenutých privatizáciách, reštitúciách, vlastníkov domácich a ďalších ešte niečo na predaj? Toto v celom rozmere by malo byť známe, nakoľko dnešná satelitná technika umožňuje pozemky presne zmapovať.
Tieto fakty by nemali byť občanovi skryté s vysvetlením, že toto sa nedá alebo je to tajné (výmery pôdy súkromného vlastníctva – pôdy už predané, pôdy privatizované, dedené, nájomné, pôdy neznámych vlastníkov a pôdy reštituované).
Verejnosť by preto mala vedieť, čo sa po 1. máji môže stať s ešte nepredanou pôdou. Najmä ak si uvedomíme, že by mohla priniesť obživu mnohým zo 400-tisíc práceschopných ľudí, ktorí ju bezúspešne hľadajú na úradoch práce.
Budú sa Slováci pozerať, ako ich zem prináša úroky bohatému kupcovi a oni bez práce budú stáť s vystretou rukou ako chudobní príbuzní, lebo našou spoločnou hlúposťou prišli o všetko?