Do európskych volieb sa v každom prípade tento námet premietol a napríklad v Českej republike sa našli dokonca žurnalisti vychádzajúci z nekompromisnej premisy, že voľba protieurópskych strán „oblaží“ Vladimira Putina. Svojím spôsobom tak jednoducho nadviazali na ponovembrovú plagátovú hystériu, že kto nevolí, volí zlo.
Konkrétne tak česká, oproti iným štátom dvojnásobne dlhá voľba europoslancov má slušnú výpovednú hodnotu. Mnohé napovedá už samotná (ne)účasť. Občania stredne veľkej stredoeurópskej krajiny, údajného srdca Európy, si nechcú uvedomiť, že význam politickej integrácie bude ďalej rásť. Či sa im to páči, alebo nie. A úloha národných parlamentov alebo iných inštitúcií bude do budúcnosti skôr upadať. Keby však českí voliči nemali svojich „mladších bratov“ na Slovensku, tak by v Európe dominovali prinajmenšom nezáujmom o vlastnú reprezentáciu na nadnárodnej úrovni. Osemdesiat percent zákonov sa pritom tvorí v Bruseli…
Z ich zhruba 18-percentnej „uvedomelosti“ je bohužiaľ cítiť, že k európskym otázkam pristupujú s rozhľadom, ktorý ctí možno praotca Čecha na vrchu kopca Říp… Veľkú úlohu zohráva aj presvedčenie, že na starom kontinente je čoraz viac prítomné znechutenie z faktu, že Brusel je nepochopiteľný, byrokraticky snobský a dokonale izolovaný v kafkovskom Zámku. Pritom pozitíva jeho politiky sa stali samozrejmosťou a úvahy takzvaného bežného občana nehrajú žiadnu úlohu.
Na druhej strane si český volič svoju politickú únavu a rozladenosť neventiloval nejakým antieurópanstvom či krajnosťami, ako sa to stalo inde. Nemá to v povahe. Napríklad Okamurov euroskeptický Úsvit získal iba 3,12 percenta a extrémistická Robotnícka strana sociálnej spravodlivosti a podobné obskúrne subjekty nedostali ani len jedno percento, takže nemajú nárok ani na štátny príspevok.
Podľa očakávania sa na čele pelotónu ocitlo hnutie ANO Čechoslováka Andreja Babiša, ktorý zatiaľ stále politicky aj ekonomicky expanduje. V závese za ním slušne zabodovala pravicová TOP 09 formálne vedená starnúcim bonvivánom Karlom Schwarzenbergom. Až tretiu priečku obsadila Sobotkova sociálna demokracia, čo iste najviac ulahodilo Milošovi Zemanovi, ktorý už s predstihom vysvetľoval, že víťaz volieb má právo vyslať eurokomisára.
Opätovne sa potvrdil úpadok niekdajšieho hegemóna českej politickej scény Občianskej demokratickej strany. Výsledok volieb mal pre bezfarebné vedenie ODS príchuť blenu – namiesto doterajších 9 mandátov získali len 2. Jej mierne protieurópsku kritiku totiž oslabila ostro antibruselská rétorika doteraz bezvýznamných Slobodných, ktorým k nebývalému úspechu nepriamo napomohol aj exprezident Václav Klaus.
Ale to je z malých partají skutočná výnimka. K hranici zvoliteľnosti sa iba tesne priblížila Pirátska strana. Kvôli faktickému debaklu sa svojej funkcie vzdal predseda kedysi vládnej Strany zelených Ondřej Liška. Zeleným nepomohli ani do poslednej chvíle rozosielané esemeskové prosby o jeho krúžkovanie. Ruka v ruke chcú potom títo zásadní konkurenti vyraziť na Ústavný súd, aby spochybnili päťpercentné kvórum. Ich šance nie sú malé, keďže sa to nedávno podarilo v susednom Nemecku… Celkový dojem z českých eurovolieb je podľa očakávaní rozpačitý. Bezradným domácim politikom tak zrejme nezostane nič iné, ako na ne veľmi rýchlo zabudnúť. Čo nás po Bruseli, my máme iné starosti!