To, že dochádza k mocenským presunom, bolo jasné už nejaký čas, akronym BRIC tomu však dodal aj dôraz. Prvé stretnutie tejto skupiny v roku 2009 bolo vyvolané krízou, ktorá vznikla v Spojených štátoch a najviac zasiahla práve Západ. Štátom sa navyše nedarí uzavrieť kolo rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Inak povedané: nedarí sa nájsť multilaterálnu zhodu. Namiesto toho vzniklo množstvo bilaterálnych dohôd o zóne voľného obchodu. Teraz sme však pred ďalším zlomovým okamihom – vytvárajú sa bloky založené zdanlivo len na obchodných a investičných aktivitách, ale ich skutočným pohonom je geopolitika.
Nás sa najviac týka TTIP – čiže Transatlantická dohoda, ktorú EÚ navrhli Spojené štáty. Niet divu, že vzbudzuje veľké obavy a značnú kritiku. Dohoda sa nemá týkať len obchodu, ale aj investícií. Obchod je voľný už teraz, tvrdenie o znížení colných sadzieb neobstojí. Preto toľko obáv – hlavným cieľom dohody by sa potom stali nutne netarifné prekážky. A tu je zakopaný prvý pes – EÚ má podstatne vyššie štandardy ako Spojené štáty, od sociálnych (práva zamestnancov) až po ekologické (napr. geneticky modifikované potraviny). A sú to predovšetkým Spojené štáty, ktoré tlačia na uzavretie dohody. Nejde preto náhodou o ďalšie kolo pretekov ku dnu? Lebo očakávať, že USA túžia po vyšších európskych štandardoch, by bolo asi dosť naivné.
Veľké obavy vzbudzuje aj doložka o arbitráži medzi súkromnými investormi a štátom. Tu je zakopaný druhý pes. Skúsenosti zo sveta sú, žiaľ, veľmi dobre známe. Počet žalôb stále stúpa a súkromní investori sú v jednej tretine prípadov víťazmi týchto prazvláštnych, často pred verejnosťou utajovaných konaní. Stretáva sa tu verejný záujem, ktorý však môže „ohroziť“ privátny zisk. Ťažko nájsť lepšie vyjadrenie sily súkromného kapitálu oproti verejnému záujmu, ktorý zastupuje štát. Už nestačia investičné stimuly a daňové raje. Súkromný kapitál si zabezpečí aj právne podmienky presne na mieru, aby mu to neohrozovalo podnikanie, a verejnosť „smie“ tak akurát zaplatiť prehratú arbitráž. Príklady zo Severoamerickej zóny voľného obchodu, ktorá je určitým predvojom TTIP, ukazujú, že pokusy vlád o navýšenie ekologických štandardov sa môžu skončiť prehratou žalobou.
Nie je to prvýkrát, keď sa Spojené štáty snažia vytvoriť rozsiahle územia pod pravidlami, ktoré budú vyhovovať americkým firmám (nie nutne bežným Američanom). Okrem NAFTA to bol pokus o celoamerickú zónu voľného obchodu. Tam však USA narazili na odpor Huga Cháveza, ku ktorému sa pridal aj brazílsky prezident Lula da Silva a spoločne dohodu pochovali. Teraz sa nám však zjavujú USA s „priateľmi“ na oboch stranách svojho územia. Len zbežný pohľad na mapu nám ukáže, že hlavným cieľom týchto dohôd je obkľúčiť a spomaliť rozvoj Ruska a Číny. Ani jedna z oboch krajín sa však na to nepozerá so založenými rukami.
Rusko ešte pred návrhom TTIP oslovilo Európu. V roku 2010 Vladimir Putin, vtedy ako premiér, navštívil Nemecko a predložil veľký projekt spolupráce EÚ a Ruskej federácie. Jeho slovami projekt zóny „harmonického ekonomického spoločenstva siahajúceho od Lisabonu po Vladivostok“. Kooperácia by zahŕňala mnoho oblastí, od spolupráce v priemysle (vhodná predovšetkým pre Rusko), po energetiku či vedu a výskum. Nemecká kancelárka však návrh zmietla zo stola, hoci ekonomiky Ruska a EÚ sú do značnej miery kompatibilné a ďalšia spolupráca by dávala aj historicko-kultúrny zmysel. EÚ si riešila svoje vnútorné problémy s dlhovou krízou a Rusko veľmi neuvážene odkopla.
Následne sa začal materializovať projekt euroázijskej únie, ktorý EÚ logicky vníma ako nepriateľský. Je však ekonomicky podstatne menší, lebo vlastne zahŕňa len dominantné Rusko a niektoré krajiny bývalého ZSSR. V niektorých oblastiach sú jej členovia vyložene rivalmi, napr. v dôraze na suroviny (Rusko verzus Kazachstan) a jeho čisto ekonomický prínos je dosť sporný. Primárne je totiž namierený dovnútra ako zakotvenie konzervatívnych a cezaropapistických tendencií.
Je azda v záujme EÚ takýto projekt? Na rozdiel od USA, EÚ má s Ruskom väzby, a to nielen ekonomické. Vyhrotenie vzťahov, ako sa už ukazuje, s touto euroázijskou krajinou je preto absolútne proti jej záujmom. Je naozaj škoda, že v EÚ nenájdeme mnoho skutočných vizionárov, ktorí vedia uvažovať v dlhších časových horizontoch. Zato užitočných idiotov nájdeme bohužiaľ dosť.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.