Jeho kritici, najmä z radov opozičného Hnutia piatich hviezd, predpovedali vládnucej strane zdrvujúcu porážku. Aj početní analytici predpokladali, že voliči to takýmto spôsobom súčasnej koalícii, tvorenej ľavicovými a stredopravicovými stranami, zrátajú. Práve naopak, najmladšiemu premiérovi v histórii krajiny sa podarilo sympatie verejnosti bravúrne obrátiť vo svoj prospech ako nikomu predtým – a to rovno na európskom poli.
Úspech v eurovoľbách má pre Mattea Renziho fatálny význam. A to nielen v medzinárodnom meradle pre najvyšší zisk socialistov spomedzi všetkých krajín, ale najmä v domácej politike. V týchto dňoch sa totiž jeho exekutíva dožíva sto dní. Ako býva zvykom, jeho voličom, ale i odporcom, musí predložiť odpočet doteraz vykonanej práce.
Vládu zdedil pred čosi viac ako troma mesiacmi od straníckeho kolegu Enrica Lettu na európske pomery značne neštandardným spôsobom. Do premiérskeho kresla ho v podstate vyniesli primárky v Demokratickej strane s odobrením prezidenta. Mladý florentský primátor sa na čelo vlády dostal v čase, keď už doznievali dôsledky ťažkých hospodárskych a sociálnych opatrení expremiéra Maria Montiho.
Ten za ne zaplatil výraznou nepopularitou – jeho strana je dnes hlboko pod prahom zvoliteľnosti do parlamentu. Renziho – aspoň naoko – obchádza aj dlhodobý problém s imigráciou, ktorý tragicky kulminoval v Lampeduse počas Lettovej vlády. Renzi teda nastúpil do funkcie v relatívne priaznivejšom, hoci nie úplne priaznivom období ako jeho predchodcovia.
Je pravda, že sa doteraz pomerne šikovne vyhýbal veľkým škandálom a dokázal ustáť aj názorové napätie vo vládnej koalícii. Žoviálny a energický premiér totiž vládne sebaisto a systémom „treba byť s každým kamarát“. Okrem svojich potľapkáva po pleciach rovnako centristických alfanovcov, ktorých prizval do vlády, ako aj opozičných berlusconiovcov. Určite to nerobí nezištne. Očividne chce z toho vytĺcť politický kapitál.
Na piedestál komunikácie si postavil premyslený politický marketing, čím už za ostatných pár mesiacov tromfol aj známeho fabulátora Silvia Berlusconiho. Nie nadarmo Renziho opozičné médiá ironicky premenovali na Renzusconiho. Nasadzuje totiž agendu, ktorú chce počuť väčšina verejnosti, neštíti sa ísť diskutovať do Berluconiho médií, s mladými pohotovo četuje na sociálnych sieťach, ľuďom sľúbil na výplatných páskach paušál osemdesiat eur navyše atď.
Samozrejme, nie je na tom nič zlé. Profesionálny politik by mal predsa vedieť dokázať využiť všetky dostupné mechanizmy, aby zaujal voliča a udržal si jeho priazeň. Nie všetci však dokážu rozlíšiť realitu od vyfabrikovaného produktu politického marketingu. Za veľké plus – oproti mediálnemu magnátovi – treba označiť aj výborný imidž a dôveru, ktoré si vytvoril medzi štátnickými kolegami v zahraničí…
Je jasné, že za sto dní sa nedá stihnúť veľa. Väčšina Renziho cieľov mala dlhodobý charakter, ktoré ešte nestihol naplniť. Napríklad v politickej oblasti nový volebný systém, v ekonomike najmä znižovanie verejného dlhu štátu (jeho výška je horibilných 135 percent HDP) a pokles počtu dlhodobo nezamestnaných, a to predovšetkým mladých ľudí. Vládne opatrenia sú už pod drobnohľadom Európskej únie, ktorá za hlavný problém považuje práve spomínaný štátny dlh. Doteraz Renzimu marketingová stratégia zabrala. Teraz však bude musieť naplniť konkrétne ciele a tam už charizma, bonmoty a kamarátske potľapkávanie po pleci nestačia.