Ako reagovali centrálni dodávatelia, ktorým sa v dôsledku toho znížil odber tepla priemerne o 7 percent? Zvýšením cien. Aby im neklesli zisky. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví s tým súhlasil.
Nedávno médiá zverejnili fotografie automobilky SEAT v Španielsku. Strechy jej závodu na výrobu Leonov pokrývala fotovoltika. Panely na ploche 40 futbalových ihrísk zabezpečujú štvrtinu potrebnej elektriny podniku.
V rakúskom, donedávna zaostalom, okrese Güssing stavili na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Obce začali produkovať bioplyn z poľnohospodárskeho odpadu a vzájomne sa prepojili bioplynovodom, aby z neho zabezpečili plynulejšiu výrobu elektriny. Elektrinu i teplo a teplú vodu vyrábajú aj z dreva, vody a slnka – okrem vetra, ktorého bilancia je nedostatočná. Okres ušetril desiatky miliónov eur a prilákal nových investorov. Rozvíja výskum a výrobu zelených technológií, poskytuje poradenstvo. Stal sa výstaviskom pre výrobu energií z obnoviteľných zdrojov. Podľa jeho vzoru ďalšie rakúske mikroregióny hodlajú dosiahnuť sebestačnosť v zásobovaní elektrinou.
Tieto príklady naznačujú nové trendy v energetike. Charakterizujú ich územne decentralizovaná výroba na báze obnoviteľných zdrojov (tzv. demokratická energetika) a štátna podpora na jej produkciu. Aké sú efekty takejto energetickej politiky? Španielska automobilka využíva lacnejšiu energiu a stáva sa na trhu konkurencieschopnejšou. Okres v rakúskom Burgenlande výrobou a distribúciou zelenej elektriny získal dodatočné finančné zdroje, ktoré využije na vytvorenie nových pracovných príležitostí.
Tento trend vo všeobecnosti povedie v Európe k výraznému zníženiu dopytu po elektrine vyrábanej tradičnými technológiami, ktoré sa cenovo čoskoro dostanú – v porovnaní s obnoviteľnými zdrojmi – do nevýhodnej pozície. To by sme si mali uvedomiť, keď pristupujeme k strategickému rozhodnutiu o dostavbe jadrových reaktorov v Jaslovských Bohuniciach. K rozhodnutiu založenému na úvahe, že prebytočnú elektrinu vyrobenú v nich vyvezieme. V čase ich dokončenia sa pravdepodobne táto elektrická energia stane cenovo nekonkurenčnou.
Dôležité je, že počas hospodárskeho útlmu a nedostatku financií v rezortoch i domácnostiach sa dá premyslenou energetickou politikou finančne pomôcť práve tam, kde je to potrebné, a previazať energetickú politiku štátu s jej sociálnou politikou. Na zasadnutí slovenskej vlády 12. marca 2014, na ktorom sa venovali najmä problémom energetickej chudoby, sa diskutovalo iba o dileme: osobitná tarifa alebo nová sociálna dávka pre nízkopríjmové domácnosti? O technologických možnostiach znižovania výdavkov za energie sa asi nehovorilo vôbec.
Najčastejšie by sme počuli protiotázku: Kde na to má štát zobrať peniaze? Stačilo by spočítať, koľko striech nemocníc, škôl, sociálnych zariadení, študentských domovov, väzníc a iných verejných budov by sa dalo pokryť solárnymi termickými i fotovoltickými panelmi. Koľko tepelných čerpadiel nahrádzajúcich drahý zemný plyn by sa dalo nainštalovať zo stámiliónových elektrárenských dividend, ktorých sa štát vzdal a investuje ich do predraženej a vlečúcej sa dostavby Jadrovej elektrárne Mochovce.
Isté je, že energetickú politiku štátu by nemali formulovať iba energetici, ale mali by do nej hovoriť aj ostatné rezorty, ZMOS, podnikateľské zväzy či odbory. Zatiaľ hlas neenergetikov nepočuť. Vláda kúpila SPP, aby zabezpečila lacný plyn pre domácnosti. Znamená to asi, že ani v dlhodobejšom horizonte sa neplánuje, aby obyvateľstvo odstúpilo od používania plynu a nahradilo ho obnoviteľnými zdrojmi.
Naše prvé negatívne skúsenosti s podporou obnoviteľných zdrojov by nemali viesť k tomu, že s vodou vylejeme z vaničky i dieťa. Komplikácie s ruským plynom by mohli byť novým impulzom k tomu, aby sa táto politika prehodnotila.