Aj vďaka spolupráci s Českou republikou, Maďarskom a Poľskom vstúpilo Slovensko do EÚ v rovnaký deň ako jeho vyšehradskí partneri, úzka spolupráca s nimi napomohla aj jeho integrácii do NATO. Slovensko je najmenšou spomedzi vyšehradských krajín, práve predsedníctvo vo V4 mu však umožňuje prichádzať aj s iniciatívami, ktorými môže úspešne presadzovať vlastný i regionálny záujem. Výziev a príležitostí je hneď niekoľko.
Zo spolupráce v rámci V4 zďaleka neprofituje iba Slovensko. Desať rokov vyšehradské krajiny využívali privilegované postavenie, keď sa váha ich hlasov v Rade EÚ rovnala hlasu Francúzska a Nemecka spolu. Podarilo sa zdynamizovať koordináciu postojov pred kľúčovými summitmi EÚ, na stretnutiach predstaviteľov V4 sa pravidelne zúčastňujú zástupcovia komisie, nezriedka aj najvyšší predstavitelia významných členských štátov.
Zásadným spôsobom sa zintenzívnila spolupráca vo viacerých sektoroch. V oblasti energetiky napreduje V4 smerom k vytvoreniu regionálneho trhu s plynom a budovaniu nových prepojení. Čoraz väčší dôraz sa kladie napríklad aj na rozvoj infraštruktúrnych projektov, čoho dôkazom je i vytvorenie pracovnej skupiny na vysokej úrovni. Značnú pozornosť venuje V4 vzťahom s krajinami usilujúcimi sa o vstup do EÚ, či aspoň o priblíženie sa k únii. Práve nedávny podpis asociačnej dohody EÚ s Moldavskom, Gruzínskom a Ukrajinou môže byť impulzom na ešte väčšiu koordináciu V4 v tejto oblasti.
Niektoré výzvy sa, naopak, premeniť na príležitosti nateraz nepodarilo. Patrí medzi ne napríklad spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany. Tá zostáva stále skôr na deklaratívnej úrovni, aj keď zámer vytvoriť spoločnú bojovú skupinu v rámci EÚ v roku 2016 je naďalej aktuálny.
Pravda tiež je, že nie pri všetkých otázkach vystupujú predstavitelia krajín V4 vždy jedným hlasom. Určitý nesúlad bol viditeľný tak v prípade aktuálnej krízy na Ukrajine, ako aj v prípade rusko-gruzínskeho konfliktu v roku 2008. V neposlednom rade, spoločný postoj nezdieľajú vyšehradské krajiny ani k jednej z najsenzitívnejších otázok v regióne juhovýchodnej Európy, ktorou je uznanie nezávislosti Kosova.
V minulosti tieto disonancie však nemali zásadnejší dosah na fungovanie V4, takže k ohrozeniu spolupráce nedošlo. Aj keď je prípad Ukrajiny špecifický – predsa len, susedia s ňou tri zo štyroch krajín V4 – niektoré nie príliš šťastné výroky politických lídrov krajín V4 nemožno vnímať mimo kontextu dlhodobej línie ich zahraničnej politiky. Netreba tiež zabúdať, že samotná V4 je viac ako na existencii spoločných inštitúcií – jedinou „kamennou“ inštitúciou je Medzinárodný vyšehradský fond – založená na vôli spolupracovať a koordinovať pozície. Nie je teda rigídnou, centrálne riadenou štruktúrou, kde by jeden či dva krízové momenty znamenali koniec spolupráce, ktorá je dlhodobá a mnohovrstevná. Faktom je, že V4 pretrvala napriek tomu, že vízií poukazujúcich na jej neopodstatnenosť sa počas jej existencie objavilo už viacero.
Začiatok slovenského predsedníctva v každom prípade ponúka možnosť zamyslieť sa nad možnosťami, ktoré spolupráca v rámci V4 ponúka, a nad očakávaniami, ktoré sú s ňou spojené. Práve príliš predimenzované, respektíve nedostatočne rýchlo napĺňané očakávania bývajú často príčinou sklamaní. Kritická reflexia by preto nemala byť iba doménou okrúhlych výročí, ale systematicky využívaným nástrojom, najmä ak sú na ňu vytvorené i inštitucionálne predpoklady.
Politická spolupráca bude nepochybne i naďalej vytvárať zastrešujúci rámec pre vzájomnú koordináciu aktivít, vrátane sektorovej spolupráce. Budovanie dôvery a zveľaďovanie kultúry komunikácie preto zďaleka nie sú prázdnymi frázami, ale aj skutočnými výzvami pre nadchádzajúce slovenské predsedníctvo vo V4.
Z pohľadu vnútornej súdržnosti Vyšehradskej skupiny možno za jednu z najväčších priorít považovať udržanie kontinuálneho záujmu Poľska o aktivity v rámci V4, a to najmä hľadaním konsenzuálneho postoja k témam, ktoré považuje zo svojho hľadiska za podstatné.
Kľúčovými z pohľadu ďalšieho napredovania V4 budú aktivity slovenského predsedníctva v oblastiach, akými sú už spomínaná sektorová spolupráca či podpora krajín východného susedstva (s dôrazom na Ukrajinu) a juhovýchodnej Európy. Oslovovanie existujúcich a hľadanie nových partnerov v rámci EÚ – či už na ad hoc alebo dlhodobejšej báze – predstavuje tiež jednu z otázok úspešného „prežitia“ V4 v ďalšom období, predovšetkým keď zoberieme do úvahy blížiacu sa zmenu hlasovacích pravidiel v EÚ. Samostatnú kapitolu predstavuje spolupráca s mimoeurópskymi partnermi, kde nájdeme tiež viacero nepremenených výziev.
Dobrou správou nielen na nadchádzajúcich dvanásť mesiacov je, že jednotlivé výzvy možno na príležitosti transformovať v pomerne krátkom čase. Veľa bude závisieť od dynamiky samotnej Vyšehradskej skupiny, ktorá však bude najbližší rok priamo úmerná dynamike slovenského predsedníctva.