V Bratislave odznelo pätnásť téz: 1. Zníženie odvodov pre ľudí v kategórii nízkych a stredných príjmov, 2. Zvýšenie minimálnej mzdy, 3. Zavedenie minimálneho dôchodku, 4. Zvýšenie vianočného príspevku, 5. Dočasný súbeh mzdy a dávky v hmotnej núdzi, 6. Zníženie ceny plynu, 7. Rozšírenie kapacít jaslí a škôlok, 8. Zvýšenie zľavy pri cestovaní vlakom do práce na 50 %, 9. Vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo, 10. Rozšírenie študentských odvodových úľav pri práci na dohodu, 11. Zvýšenie príspevku asistentom zdravotne postihnutých žiakov na školách, 12. Podpora praktického vzdelávania, 13. Podpora technologických start-upov, 14. Daňové úľavy na podporu výskumu a vývoja a 15. Možnosť úhrady DPH až po prijatí platby za faktúru.
Tento postup sa dá vysvetliť teóriou oportunistického podnikateľského cyklu. V ňom je výmena fáz ekonomickej aktivity, resp. výmena ekonomických cyklov iniciovaná oportunistickým správaním vlády. Teda, v závislosti od správania vlády sa správa ekonomika a podnikanie.
Podľa danej teórie sa vláda snaží použiť dostupné makroekonomické nástroje s cieľom zvíťaziť v budúcich voľbách a zachovať si moc. Model navrhol William Nordhaus roku 1975. Ako ekonomické indikátory používal infláciu a nezamestnanosť. Voliči podľa nich hodnotia politika. Nordhaus posúdil model „krátkozrakých“ voličov s krátkou pamäťou.
Politik sa priamo pred voľbami usiluje o expanzívnu menovú politiku. V súčasnosti vláda Smeru nemá k dispozícii menové nástroje, pretože menovú politiku riadi Európska centrálna banka. Preto menovú politiku nahrádza opatreniami v rozpočte. Nezamestnanosť sa môže znížiť pre zvýšenie jeho výdavkov, čo sa v teórii nazýva pozitívnym peňažným šokom.
Tieto nadbytočné výdavky sa môžu prejaviť v období po voľbách. Zvýši sa inflácia. Po víťazstve vo voľbách vyššia úroveň inflácie núti politika, aby robil reštriktívnu menovú politiku, ktorej podstatou je obmedzenie množstva peňazí v obehu. Pretože nemáme k dispozícii menovú politiku, využije sa rozpočet a na zníženie inflácie sa budú musieť znížiť výdavky. Potom sa cyklus opakuje. Pred voľbami sa koalícia opäť usiluje zvýšiť výdavky smerujúce k voličom.
Jedno z opatrení sa týka minimálnej mzdy, ktorá je dlhodobo predmetom politických sporov. Treba však vedieť, koľko zamestnancov má takú mzdu a koľko poberá minimálnu mzdu plus určitú malú sumu. Môžeme to doplniť konštatovaním, že nie všetci dôchodcovia to potrebujú. Podobne ani všetci nepotrebujú zľavy na dopravu do školy či zamestnania.
Východiskom by mohla byť negatívna dôchodková daň. Nejde o selektívne a na administratívu náročné opatrenie sociálnej politiky. Teda tí, čo patria medzi sociálne zraniteľné vrstvy, dostanú od štátu peniaze. Na čo ich minú, to bude ich vec. Niektorí na cestovné pre deti do školy, iní na prepravu do zamestnania, či na stravu. Takéto opatrenie nemusí byť absolútne spravodlivé a dokonalé. Neznamená však diskrimináciu pre to, že politici sú niekedy vzdialení od reality.
Ak majú byť dané opatrenia účinné, mala by im predchádzať analýza toho, čo to bude stáť a či bude na to v štátnom rozpočte dosť peňazí. Vláde by nemalo ísť len o politicko-ekonomický cyklus, ale najmä o prostredie, ktoré nebude negatívne diskriminovať viaceré skupiny zamestnancov a zamestnávateľov, ktorí nedostanú možnosť využiť vládne opatrenia. Malo by to byť aj tak, že by sa všetci obyvatelia na tomto programe podieľali prostredníctvom vyšších daní či odvodov. Čiže bez diskriminácie.