Pracovať nemuseli iba vydaté ženy, invalidi, dôchodcovia a deti. Verejnosť často počula heslá typu: „Kto nepracuje, nech neje!“ alebo: „Bez práce nie sú koláče!“ Dnes v ústach poberateľov dávok v hmotnej núdzi tieto staré propagandistické heslá z obdobia, keď nepracovať sa považovalo za trestný čin príživníctva, dostávajú novú podobu. Najmä v tom, že dávky v hmotnej núdzi dostane iba ten, kto pre obec alebo mesto bude vykonávať nejakú, hoci obyčajne nie veľmi vďačnú činnosť.
Nezamestnanosť je chronickým javom každej trhovo orientovanej ekonomiky. Nové miesta vznikajú ťažko, ale doterajšie pracovné príležitosti sa strácajú veľmi rýchlo. Liberalizácia pohybu osôb, kapitálu a peňazí umožňuje firmám presunúť sa pomerne chytro tam, kde sú náklady na pracovnú silu vrátane sociálnych či zdravotných odvodov hradených zamestnávateľom nižšie. Ak sa tieto výhody navyše skombinujú ešte aj s nízkym zdanením firiem či manažérskych príjmom, kocky sú v zásade hodené.
Práve preto prekvapujú informácie o zvyšovaní daní z krajín, ktoré až doteraz lákali zahraničných investorov na nízke dane. Od augusta 2014 sa napríklad na vyššie dane a odvody poistného musia pripraviť firmy a ich manažéri v Albánsku, pýšiacom sa doteraz iba 13-percentnou daňou. Tamojší vysokopríjmoví jednotlivci sa budú musieť zmieriť aj s tým, že na rozdiel od Slovenska ich odmeny zaťažia odvodmi bez akýchkoľvek stropov. Reforma zvyšujúca dane a odvody bude svojím spôsobom najväčšia za posledné dve desaťročia.
Slovensko si zatiaľ v tomto smere nezobralo príklad ani z Česka, kde musia ľudia platiť odvody z celých pracovných príjmov bez ohľadu na sumu, ktorú vidia na výplatnej páske. Náš zdravotný systém by pritom novú finančnú injekciu potreboval ako soľ, keďže v reformnom balíčku vláda od roku 2015 počíta so znižovaním odvodov pre ľudí s nízkymi príjmami.
Nezamestnanosť sužuje ekonomiky ruka v ruke s technologickým pokrokom, informatizáciou spoločnosti a zvyšovaním produktivity práce. Práve tá rástla u nás v posledných rokoch rýchlejšie ako je priemer EÚ. Napriek tomu, že produktivita práce je u nás vyššia ako v Grécku či Česku, výška priemernej mzdy tomu nezodpovedá.
Nadnárodné firmy, ktoré diktujú pravidlá hry, dokážu totiž svoje daňové povinnosti na rozdiel od ľudí žijúcich z pracovných príjmov okresať cez transferové ceny alebo úhradou diskutabilných zmlúv za poradenstvo do zahraničia. Zaujímavý bol napríklad obraz oceliarskeho gigantu čerpajúceho v uplynulej dekáde investičné stimuly na Slovensku. Po rokoch perfektnej ziskovosti sa zrazu akoby švihnutím čarovného prútika ocitol jeho hospodársky výsledok v červených číslach…
Nízka kvalifikácia a slabé pracovné zručnosti sú predpokladom, že sa jednotlivec stane stálym zákazníkom úradov práce. Práce pre ľudí s nízkou kvalifikáciou je v každej dobre fungujúcej ekonomike čoraz menej. Ako príklad sa dá uviesť bankrot koncernu Kodak, pri ktorom prišlo o robotu okolo 145-tisíc zamestnancov. Stalo sa tak iba rok po tom, čo podobné služby začala poskytovať iná firma s trinástimi (!) zamestnancami. Tí dokážu v tejto oblasti obslúžiť cez internet 30 miliónov zákazníkov na celom svete.
Podľa jednej zo štúdií vedcov z Oxfordu zanikne v budúcich dvoch dekádach v USA až 47 percent pracovných miest. Experti vidia preto perspektívu pre ľudí, ktorí nebudú pracovať s najnovšími technológiami, najmä v oblasti predaja realít alebo maloobchodného predaja potravín, kde zákazník aj v budúcnosti uprednostní osobnú návštevu predajne. Návodom a zároveň nádejou na lepší život je preto pre väčšinu ľudí najmä kvalifikácia a počítačové zručnosti.