Laickej verejnosti sa dlhodobo predkladá tvrdenie, že o tom podáva vyhovujúci obraz audit. Pritom sa nesprávne udomácňuje predstava tohto pojmu ako ekvivalentu kontroly.
Audit a uisťovacie služby je v podstate vyslovenie odborného názoru na účtovnú závierku. To je v prípade politických strán úplne neudržateľný stav. Od vyslovenia názoru na účtovnú závierku po výsledky reálnej hĺbkovej kontroly, napríklad Najvyšším kontrolným úradom SR, políciou či prokuratúrou, existuje obrovská priepasť.
Aké výsledky auditu môže spoločnosť očakávať od členov Slovenskej komory audítorov (SKAU), ktorí sú síce vyžrebovaní pre taký úkon, ale ten platí samotná politická strana. Preto s ňou audítor musí uzavrieť zmluvu o uskutočnení auditu. Strana mu potom poskytne iba to, čo sama chce. Audítor tak vykonáva účtovnú závierku a k nej prislúchajúce výkazníctvo, ktoré mu predložia politici a ich manažéri, a potom vysloví svoj odborný názor. Týmto spôsobom sa nesmierne zužuje priestor na reálny pohľad na financovanie politických subjektov.
Zo žrebovania audítorov pre audit politických strán sa vytvorila „vážna agenda“, pričom sa dá celkom legitímne prirovnať k nejakej nezáväznosti, pretože poslanec Národnej rady SR nemá oprávnenie notára čokoľvek overovať. Ani žrebovanie audítorov v parlamente. Preto ak sa uskutoční, malo by mať charakter právneho úkonu, ak sa nemá zákonnosť žrebovania spochybniť. K tejto agende nevydáva SKAU podľa mojich vedomostí žiadne komuniké. Nedá sa dozvedieť, koľko audítorov oslovili, aby zaslali čestné vyhlásenie o nekonfliktnosti záujmov. Verejne sa nevie, koľkí z nich skutočne do ústredia komory poslali svoj záujem o audit strán, aby ich mohli vyžrebovať, nie je známe zloženie žrebovacej komisie. Ani v SKAU nevedia, ktorí audítori a pre ktorú stranu boli vyžrebovaní. A po skončení tohto procesu v komore zväčša vôbec netušia, ako sa to vlastne celé skončilo a aké závery pre SKAU na ďalší rok z toho vyplývajú.
Nezverejňujú sa ani zmluvy audítorov s politickými stranami, aby na uskutočnené audity mohli nadviazať ďalší audítori v nasledujúcom roku. Takáto prax vôbec nesvedčí o transparentnosti činnosti SKAU v tejto oblasti.
Žiadny audítor na svete nemôže svojím auditom preukázať súvislosť napríklad medzi igelitovou taškou s desaťtisícami eur, prinesenou do centrály nejakej strany, a účtovnou uzávierkou. Alebo ako by mohol audítor zistiť, kto a kde počas predvolebnej kampane poskytol či zaplatil bilbord niektorému z kandidátov strany? Veľkoplošné plagáty objednávajú a platia zväčša sponzori. Vo svete je všeobecne známe, že tieto platby medzi podnikateľskými subjektmi často neprechádzajú cez účtovníctvo politickej strany. Kto očakáva, že to práve u nás ktosi urobí?
Toto sú iba dva malé prípady okolo nejasností financovania prevádzky a činnosti politických strán na Slovensku. V takej dôležitej a citlivej politickej oblasti sa dosiaľ vo vzťahu k zákonu o audítoroch nevykonal žiadny legislatívny krok! Nie som si preto istý, či treba pokračovať v tejto praxi, okolo ktorej sa pravidelne v čase volieb strhne hurhaj s tvrdením, že pomocou audítorov bude mať spoločnosť verifikovateľný prehľad o financovaní politických strán. Ich audit je v súčasnej legislatívnej podobe fikciou, ktorá slovenskú verejnosť iba rafinovane dezorientuje.