Zatracovaný liberalizmus

V minulosti nik nespochybňoval oddanosť Viktora Orbána hodnotám demokracie v klasickom liberálnom ponímaní.

03.08.2014 22:00
debata (2)

Počas štúdia na právnickej fakulte založil s priateľmi s rovnakou krvnou skupinou združenie „inak zmýšľajúcej mládeže“ a v časopise Századvég (Koniec storočia) propagoval liberálne myšlienky. Pred kolapsom socializmu sa ako štipendista Nadácie otvorenej spoločnosti Georgea Sorosa ocitol na Pembroke College v Oxforde. Chcel prehĺbiť svoje poznatky z dejín liberálneho politického myslenia vo Veľkej Británii. Postgraduálny kurz, žiaľ, nedokončil.

Verejnosti sa predstavil v júni 1989 pri príležitosti pochovania Imre Nagya na Námestí hrdinov v Budapešti. Ku koncu 90. rokov sa začal odchyľovať od hodnôt liberalizmu a premenil Fidesz na národno-konzervatívnu stranu. Zistil totiž, že liberálne myšlienky Maďarov masovo neoslovujú. V roku 1998 vyhral voľby a stal sa prvý raz ministerským predsedom.

Ihneď ako sa Orbán dostal k moci, začal sa od zásad klasickej parlamentnej demokracie odkláňať. V riadení štátu zaviedol nevídané zmeny. Po prvých dvoch demokraticky zvolených vládach Józsefa Antalla a Gyulu Horna obnovil princípy centrálne riadeného štátu. Úrad vlády sa stal akýmsi reinkarnovaným aparátom ústredného výboru, kde tzv. zrkadlové referáty kontrolovali činnosť ministerstiev, podobne ako paralelné sekcie ÚV komunistických strán. Významnou mierou ovplyvnil kontakt vlády s parlamentom a znížil frekvenciu jeho zasadaní. Dvojtretinovú parlamentnú väčšinu získanú vo voľbách v roku 2010 zneužil na zabetónovanie jednofarebnej vlády Fideszu.

Demontáž základov demokratického systému prebieha dodnes. V treťom vládnom cykle parlament premenil na poslušnú hlasovaciu mašinu, ktorá bez škrupúľ prijíma zákony obmedzujúce liberálnu demokraciu. Orbán chcel byť vždy viac ako predseda vlády. Preto začal „nové Maďarsko“ budovať na predstavách francúzskeho povojnového prezidenta Charlesa de Gaulla. Koncepciu „law and order“ (zákonnosť a poriadok) uviedol bez odporu do praxe, dokonca so súhlasom mimovládnych organizácií.

Oživil nostalgiu po zašlých časoch, vytvoril akýsi panteón vzorových osobností maďarských dejín, do ktorého zaradil Milklósa Horthyho, Istvána Tiszu, Cécile Thormaya, Józsefa Nyíröa aj Alberta Wassa. Spoločnou črtou menovaných bola nenávisť k liberalizmu a niektorí neskrývali ani rasové predsudky alebo príklon k nacistickému Nemecku. Z panteónu vyradili Mihálya Károlyiho, ktorého ideológovia Fideszu označili za dekadentného liberála a hlavného vinníka za okyptenie Uhorska o historické územia.

Orbánov štýl vládnutia vzbudil aj odpor. László Lengyel (ekonóm a politológ) ho nazval tigrom – neskutočne rýchlym, akcieschopným, vytrvalým a v každej situácii vynachádzajúcim. Obeť, za ktorou vyštartuje, najlepšie urobí, ak vzdá pokus o útek a dá sa dobrovoľne zožrať. „Jeho oponenti vbiehajú do papule tigra už pri prvom náznaku hladu predátora,“ tvrdí. Premiérovi kritici definujú štýl jeho vládnutia trefne: „Orbán a jeho Fidesz je vzorným služobníkom oligarchie.“ Treba iba poznamenať, že počas troch Orbánových vlád došlo aj k výmene dvornej oligarchie, čím možno vysvetliť konflikty v zázemí medzi starými oligarchami a „novými Turkami“, ktorí po posledných voľbách obsadili kľúčové politicko-spoločenské pozície.

Mladý Orbán spočiatku vnímal politiku očami klasického liberála. Jeho dnešný pohľad je už teologický. Veľmi mu konvenuje doktrína kalvínskej predestinácie (predurčenia) Maďarov v Karpatskej kotline, ktorá konečne musí preukázať svoje opodstatnenie a riešiť problémy Európy, nainfikovanej „zhubným“ liberalizmom.

Orbánovo myslenie ovplyvňuje mystika uhorských premiérov Istvána Tiszu a Istvána Bethlena. Je presvedčený, že plní historické poslanie pri prestavbe Maďarska. Pokladá usporiadané demokracie západného sveta za dekadentné, ktoré nedokážu riešiť nahromadené ekonomicko-sociálne problémy súčasnosti. Do jeho myšlienkového sveta zapadá aj túžba po obnovení maďarskej supremácie v Karpatskej kotline, stelesnená tzv. národnou politikou, ktorú postupne formujú jeho vlády.

Johann Sebastian Bach pod každé svoje dielo napísal: „Soli Deo Gloria!“ Aj Viktor Orbán svoje verejné prejavy končí mottom reformácie. Bachova hudba znie stáročia. Koľko rokov prežijú myšlienky reformátora demokracie? Orbán je vo vyhláseniach odvážny.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Maďarsko #Viktor Orbán