Vzápätí sa rozpútali boje o reformu senátu a volebného zákona – a to najmä medzi vládnucou ľavicovou Demokratickou stranou na jednej strane a opozičným Hnutím piatich hviezd a Ligou severu na strane druhej.
Najprv negatívny a potom nejasný postoj strany Forza Italia v tejto otázke a vytváranie opozičných paktov viacerých nesúrodých skupín v opozícii robí vrásky na čele hlavne novému premiérovi Matteovi Renzimu. Ten nemá v súčasnosti ľahkú pozíciu. Prišiel so zoznamom viacerých zmien takmer vo všetkých oblastiach – od ekonomiky cez súdnictvo až po fungovanie samotnej politiky, no na ich presadenie potrebuje širokospektrálne dohody.
Renzi má o to ťažšiu pozíciu, lebo Taliansko je momentálne predsedajúcim štátom EÚ. Prostredníctvom nosných európskych médií je na očiach obyvateľov celého starého kontinentu. Akákoľvek vnútropolitická záležitosť preto zarezonuje v zahraničí oveľa výraznejšie ako doteraz.
Predseda vlády logicky potrebuje Taliansko, ergo seba, zobraziť „vonku“ v tom najlepšom svetle. Tamojší politici nemôžu zabudnúť na to, ako brali európski lídri Rím v čase Berlusconiho vládnutia. Spomeňme si len na tlačovku, na ktorej sa pri vyslovení jeho mena na seba usmievalo duo Sarkozy – Merkelová…
Premiéri Mario Monti, Enrico Letta a teraz Matteo Renzi museli a musia dokázať, že Taliansko už žije v ére postberlusconizmu a že je jedným z dominantných hráčov na európskom poli. Renzi preto zubami-nechtami lobuje za to, aby krajina získala post šéfa diplomacie v novej Európskej komisii.
Opozícia ho už stihla obviniť, že hrá vabank – teda buď Taliansku pripadne pozícia komisára pre zahraničnú politiku, alebo nič. Premiér je síce mladý, no nie neskúsený politik a možné, hoci ešte nie garantované, pozície má určite predrokované s budúcim šéfom komisie. Ako pripomínajú viaceré opozičné médiá, Taliansku by však mohol pripadnúť napríklad rezort zodpovedný za imigráciu. Tak by si však muselo riešiť problémy s africkými utečencami na ostrove Lampedusa vo vlastnej réžii bez toho, aby sa vyhováralo na Brusel. Ale to sú len mediálne špekulácie, pripomínajúce skôr škodoradosť.
Matteo Renzi síce smerom navonok ešte oficiálne nepredstavil meno kandidáta, doma však jednoznačne vyhlásil, že jeho esom na doterajší Ashtonovej post je súčasná ministerka zahraničných vecí Federica Mogheriniová. Niektorí jej vyčítajú, že v reálnej exekutíve je iba od tohto roka. No na jej obranu treba uviesť, že v politike ako poslankyňa pôsobí už od roku 2008.
Médiá a opozícia ju kritizujú za „vlažný postoj“ v ukrajinsko-ruskej kríze, a práve to sa nemusí páčiť všetkým členským štátom EÚ. Mogheriniová je však nezaťažená minulosťou, bez škandálov, mladá, dynamická a predovšetkým politicky oddaná premiérovi. Je pravda, že skúsenejšou komisárkou by bola nepochybne exministerka zahraničia v Lettovej vláde Emma Boninová, no tú značne poškodila finančná kauza „Šalabajev“ na diplomatickej osi Taliansko-Kazachstan.
Nepochybne by Renzi prostredníctvom Mogheriniovej získal koridor k výraznejšiemu ovplyvňovaniu európskej politiky. Spolu s ďalšou nosnou ekonomickou funkciou – prezidentom Európskej centrálnej banky, ktorú zastáva Talian Mario Draghi – by krajina Apeninského polostrova dosiahla oveľa silnejšiu medzinárodnú pozíciu, ako má doteraz.