Nie je to však to isté. Otázka zaraďovania žien do pracovného procesu sa dostáva na celkom inú úroveň. Problém už nestojí na tom, že na horšie platených pozíciách chýbajú ľudia. Ženy v oblasti vzdelávania, ale aj v iných smeroch, dobehli, ba i predbehli mužov. Nechcú zostávať dlhšie doma s deťmi, chcú pracovať. Nielen preto, aby vylepšili rodinný príjem. Majú vlastné ambície, chcú rozvíjať svoje schopnosti a nerady by zostávali v ekonomickej závislosti od svojich partnerov.
Tu by mal omnoho ráznejšie nastúpiť štát aj zamestnávatelia, či už súkromníci, alebo vo verejnej službe. Na prvý pohľad sa to zdá protirečivé. Prečo by sa firma mala zaujímať o individuálny rozvoj a pocity spokojnosti jednotlivcov? Tí múdrejší manažéri to však pochopili. Ak zamestnávajú výkonnú, iniciatívnu ženu, prečo ju stratiť na niekoľko rokov rodičovskej dovolenky? Keď má chuť robiť a zvyšovať si kvalifikáciu, prečo jej neponúknuť podnikové jasle, detský kútik či pre školákov družinu? A prečo neskúsiť čiastkové pracovné úväzky a prácu z domu pre matky (aj otcov), aby si zosúladili pracovný a rodinný život?
Štát tvrdí, že legislatívne podmienky na to už vytvoril. Ak však Slovensko v tom napreduje slimačím tempom, treba odštartovať finančne kryté projekty, ktoré prispejú k prekonaniu rozdielov v odmeňovaní a v spoločenskom postavení mužov a žien. Aby sa bilbord s dievčatkom hovoriacim, keď vyrastiem, budem zarábať menej, stal definitívne minulosťou.