A hneď odpovedá: Koreňom vyostrenej situácie je rozšírenie Severoatlantickej aliancie na východ a stratégia vytrhnúť Ukrajinu z ruskej obežnej dráhy a integrovať ju k Západu. Posledná fáza sa začala neústavným zvrhnutím prezidenta Viktora Janukovyča, ktoré Vladimir Putin „správne nazýva prevratom“, a USA ten prevrat podporovali.
Foreign Affaires má povesť najlepšieho časopisu o zahraničnej politike na svete. Podľa autora tejto analýzy americkí a európski politici pochybili, keď sa pokúsili premeniť Ukrajinu na západnú pevnosť na ruských hraniciach. Putin už Georgeovi Bushovi mladšiemu jasne naznačil, že ak Ukrajinu prijmú do NATO, prestane existovať ako štát. Pre ruských vodcov je už len snaha tejto krajiny vstúpiť do Európskej únie nebezpečná, pretože je predstupňom jej začlenenia do NATO.
Veľmoci sú vždy citlivé na potenciálne ohrozenia blízko svojich hraníc. Preto vypukla karibská kríza v roku 1962. Keby sa Čína pokúsila uzavrieť vojenské spojenectvo s Mexikom, v Bielom dome by to vnímali ako potupu. Zbytočne Západ presviedča Kremeľ, že rozšírenie NATO na východ neohrozí Rusko. O tom, čo je jeho ohrozením, rozhoduje samo Rusko.
Pretiahnuť Ukrajinu od Moskvy do svojho tábora sa pokúšal Západ veľmi primitívne. Americká diplomatka Victoria Nulandová priznala, že USA vynaložili päť miliárd dolárov, aby pomohli Ukrajine „dosiahnuť budúcnosť, akú si zaslúži“. Nulandová neskôr označila Arsenija Jaceňuka ako dobrý typ na to, aby sa stal predsedom ukrajinskej vlády, a on sa ním stal.
Ukrajinskú krízu Západ nesprávne začal a mal by ju čím skôr skončiť. Veď bude potrebovať Rusko na stiahnutie svojich vojsk z Afganistanu, na dosiahnutie dohody s Iránom, na stabilizáciu pomerov v Sýrii. Ukrajina by sa mala stať neutrálnou zónou medzi Západom a Ruskom, čosi také, ako bolo Rakúsko počas studenej vojny.
Článok profesorky Harvardovej univerzity Mary Elise Sarotteovej sa zaoberá témou, či Západ sľúbil Michailovi Gorbačovovi pri rokovaniach o skončení studenej vojny, že sa NATO nebude rozširovať na východ. Deviateho februára 1990 rokoval minister zahraničných vecí USA James Baker s Gorbačovom v Moskve. Kľúčovou otázkou bolo zjednotenie Nemecka. Zachoval sa rukou písaný Bakerov lístok s poznámkou: „Konečný výsledok: zjednotené Nemecko zakotvené v politicky zmenenom NATO, ktorého jurisdikcia sa neposunie na východ.“
Podľa Bakera Gorbačov odpovedal, že akékoľvek rozšírenie zóny NATO by bolo neprijateľné. Nasledujúci deň viedol rozhovory so sovietskym prezidentom kancelár Helmut Kohl. Ten ubezpečil Gorbačova, že vojenská aliancia sa nerozšíri na územie vtedajšej NDR ani po zjednotení Nemecka. Mimochodom, iba Nemecko dodržiava tento sľub.
Minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher zase povedal sovietskemu kolegovi Eduardovi Ševarnadzemu, že NATO sa nerozšíri smerom na východ. Tento sľub už Berlín nedodržal a nevetoval prijatie viacerých postsocialistických štátov do paktu v 90. rokoch minulého storočia. Nemecko už bolo zjednotené a mohlo si dovoliť zabúdať na sľuby.
Proti sľubom sa interne postavila Národná bezpečnostná rada USA. Washington ich už neopakoval, Gorbačov mal vnútorné problémy a keď v roku 1992 vyhral prezidentské voľby Bill Clinton, už sa o nich nehovorilo vôbec. Rusko začalo znova hovoriť o týchto prísľuboch až v polovici 90. rokov, dramaticky ich teraz pripomenula ukrajinská kríza.