Uskutočnil sa v 28 členských štátoch. Výpovede 26 831 občanov, voličov aj nevoličov, sú veľavravné.
Väčšina vníma Európsku úniu stále pozitívne, hoci v južných štátoch, ktoré zasiahla najviac kríza, nastal viditeľný pokles dôvery. Väčšina z nich sa cíti dobré informovaná. Natíska sa však otázka, prečo potom volebná účasť stále klesá. Veď okolo 58 percent občanov, ktorí neprišli k volebným urnám, nepodlieha pasivite a dobre si spomína na volebnú kampaň. Prednosti EÚ vnímajú viac najmladší ako skôr narodení. Ale práve veková skupina od 18 do 28 rokov dosiahla najnižšiu účasť – iba 28-percentnú.
Uvedené údaje nemožno interpretovať rovnako ako pred piatimi rokmi. Pomer poslancov jednotlivých zameraní sa zmenil. Umiernených aj radikálnych euroskeptikov viditeľne narástlo. Mnohé hlasy, a to najmä v dvoch kľúčových štátoch, vo Francúzsku a Veľkej Británii, nie sú hlasy v prospech, ale proti únii.
Slovensko podľa výskumu vyvoláva podobné otázky ako ostatné štáty. Aj tu voliči vysvetľovali svoje rozhodnutie občianskou povinnosťou, pocitom Európana a možnosťou prispieť k zmene. Iba číselne vyjadrené rozdiely a paradoxy sú u nás zjavne výraznejšie ako celoeurópsky priemer. Magickou trinástkou sme po tretí raz dosiahli rekord v neúčasti, na ktorej sa najviac podpísali mladí, z nich 94 percent nevyužilo volebné právo. Na našej politickej scéne však niet vplyvnej protiintegračnej strany.
Samozrejme, v demokratickej spoločnosti nemožno kritizovať občana podľa toho, koho volí a či vôbec volí. Pri spomínaných nízkych číslach sa však objektívne natíska otázka legitimity moci. Na prvý pohľad príčinu aj vinu vieme nájsť hneď. Zvykne sa ukázať prstom na poslancov, novinárov a samotných občanov. Bertolt Brecht raz vtipne navrhol, aby sme po neúspešných voľbách vymenili samotný ľud.
Problém je určite zložitejší, komplexnejší a hlbší. Jednoduchých riešení v tomto prípade niet. EÚ a jej inštitúcie sa pridlho zoberajú iba každodennosťou a sebou. O to menej času, síl a tvorivosti zostáva na nápady, ako úniu zásadne oživiť. Vrátiť sa späť do tej istej rieky nie je možné. Napriek tomu zakladateľ EÚ Robert Schuman a jeho tím poskytujú návod – veľkú zanietenosť a kreativitu. Tento politik sa raz vyjadril, že keby mal začať budovať európske inštitúcie znovu, začal by od kultúry.
Známy Masarykov výrok hovorí o tom, že štáty vznikajú z veľkých myšlienok. Treba iba dodať, že zanikajú, keď sa vitálne idey vyparia a nových niet alebo im tradičné inštitúcie bránia dostať sa na verejnosť. Platí to aj o zoskupeniach štátov.
Druhý problém je v samotnom modeli liberálnej demokracie. Pre nešťastnú tzv. politickú korektnosť, zo strachu, aby nás demagógovia neobvinili, že chceme pochovávať demokraciu ako takú, bojíme sa nahlas diskutovať o vylepšení existujúceho modelu. V akademických kruhoch sa už roky, a to najmä na území tzv. starých členov EÚ, debatuje o týchto vážnych otázkach. Viac ako demokracia sa spomína postdemokracia, t. j. stav spoločnosti, v ktorej sme si uchovali demokratické tradície, zákony, inštitúcie a presvedčenie, ale akosi to nefunguje.
Občan, nielen ten pasívny alebo večne frflajúci, no aj ten, ktorému veľmi záleží na osude svojom, svojej rodiny i štátu a Európy, nadobúda presvedčenie, že rozhodujúce kroky sa dejú mimo neho a že návštevou volebnej miestnosti iba pomáha vytvárať ilúziu, že je všetko v poriadku. Takého Európana nemožno ignorovať, odsudzovať, ale treba s ním diskutovať a získať ho.