Dobré je, že sa aj Slovenská republika hlási k odkazu Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948 a ďalších medzinárodných dokumentov vrátane Charty základných práv Európskej únie. Dokonca sa dá konštatovať, že Slovensko patrí k popredným štátom na svete v oblasti ratifikovania progresívnych ľudskoprávnych dokumentov ako je napríklad Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, teda tzv. právach tretej generácie. Na papieri, zdá sa, je všetko v poriadku. Problém však máme s tým, ako za tieto práva uplatňujú v praxi.
Porušovanie politických alebo občianskych práv je našťastie zriedkavé a v poslednom období sa objavilo iba niekoľko neprimeraných zásahov polície do zhromažďovacieho práva. Bežná je však diskriminácia, a to tak na základe etnického pôvodu, napríklad v prístupe k vzdelaniu či na trh práce, ako i na základe sexuálnej orientácie. Zjednodušene povedané, čelíme plošnej diskriminácii rómskej a LGBT menšiny, ktorá sa nezlepšuje, práve naopak.
V oblasti ochrany menšín štát a jeho inštitúcie dlhodobo zlyhávajú. V prípade časti rómskeho etnika žijúcej v extrémnej chudobe, samozrejme, teraz nemožno rátať so zásadnými zmenami. V spleti dlhého katalógu výhovoriek všetkých vládnych garnitúr od pádu nedemokratického režimu pred štvrťstoročím dokonca nachádzame pravdivé jadro, že je to problém, ktorý sa vytváral celé desaťročia a zlepšenie nebude lacné.
Nič podobné sa však nedá aplikovať na situáciu LGBT menšiny. Hlboko zakorenená homofóbia, podporovaná od ultrakonzervatívnych náboženských kruhov až po bulvárne médiá, sa z hláv heterosexuálnej väčšiny zo dňa na deň nestratí. Ale byrokratické prekážky v životoch neheterosexuálnych občanov a občianok by sa mohli. Deje sa však presný opak.
Škandalózna novela ústavy vytvorila zásadný negatívny prvok do budúcnosti a vo februári 2015 sa dokonca chystá referendum, ktoré má za cieľ znemožniť rodinný život párom rovnakého pohlavia. Nevedno, kto zlyhal viac. Prezident, ktorý sa bál nedodržať neuvážené slovo dané vo volebnej kampani, hoci priznal, že má pochybnosti o ústavnosti referenda? Ústavný súd, ktorý interpretoval zákaz hlasovania o ľudských právach priúzko? Alebo Ústava SR narýchlo napísaná a prijatá na začiatku 90. rokov, mnohokrát novelizovaná do podoby vyvolávajúcej nejasnosti namiesto garancie ochrany práv a slobôd?
Nech je to už akokoľvek, ako môže občan Slovenskej republiky veriť, že štát to s garanciou jeho práv myslí vážne? Ako môže veriť, že sa budú postupne prijímať opatrenia na zabezpečenie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv, či prístupu k adekvátnej zdravotnej starostlivosti alebo bývaniu napriek zlej ekonomickej situácii?
Chudoba, nie ideológia alebo náboženstvo, je v súčasnosti najväčšou prekážkou na uskutočnenie ideálov Všeobecnej deklarácie ľudských práv, teda rovnakého prístupu ku všetkým právam pre všetkých. Koncept ľudských práv si treba pripomínať najmä preto, lebo zlyhávame a musíme hľadať cesty, ako uspieť. Bez praktickej realizácie sú všetky deklarácie, charty a zmluvy iba papier.