Samotná existencia výrazných a narastajúcich rozdielov vraj nestačí, keďže – ako často zaznieva – tie len odrážajú nerovnomerné rozdelenie schopností a talentov, sú vyjadrením rozdielnej ochoty investovať čas a energiu do vlastného rozvoja a preberať zodpovednosť za vlastný život. Navyše, nerovnosti sú vraj ekonomicky funkčné. Povzbudzujú k väčšej aktivite vytváraním súťaživého prostredia a premieňajú zlé ľudské vlastnosti (závisť) na spoločensky prospešné.
Vieme si teda predstaviť nejakú situáciu, keď sa príjmové nerovnosti môžu (majú) stať legitímnym problémom verejnej politiky? Nedávno publikovaná analýza OECD ukázala, že príjmové nerovnosti majú významný negatívny dosah na hospodársky rast. Údaje za posledné tri dekády hovoria jasnou rečou – nerovnosti medzi príjmami nie sú predpokladom zdravého fungovania ekonomiky, ale jeho brzdou. Čo je dôležité, brzdou hospodárskeho rastu je najmä disproporcia medzi domácnosťami na spodných priečkach príjmového rebríčka a zvyškom spoločnosti. Ekonomiku teda neblokuje rastúce bohatstvo tých úplne hore. Piesok do motora ekonomiky sype zväčšujúci sa odstup ľudí nachádzajúcich sa úplne dole.
Štúdia OECD ďalej ukázala, že práve u osôb z takýchto domácností sa s narastajúcimi nerovnosťami zhoršujú výsledky v oblasti vzdelávania i trhu práce. Veľké nerovnosti v príjmoch majú za následok veľké rozdiely v schopnosti investovať do vzdelávania detí, čo sa prejavuje tak v kvantite (menej detí z nízkopríjmových domácností s vyšším vzdelaním), ako aj kvalite (horšie výsledky týchto detí v škole). Jedným z dôsledkov je oslabenie vzdelávania ako najdôležitejšieho mechanizmu spoločenského vzostupu s následným rizikom zabetónovania existujúcich nerovností a ich reprodukcie z jednej generácie na ďalšiu.
Negatívny vplyv výrazných príjmových rozdielov na hospodársky rast prostredníctvom negácie životných šancí osôb na najnižších priečkach príjmového rebríčka predstavuje silnú kartu do diskusií o tom, či a za akých podmienok sa nimi má verejná politika zaoberať. Rozhodne však nejde o kartu jedinú. Spoločenskí vedci popísali stohy papiera o ďalších dôsledkoch, ktoré síce nemajú priamu väzbu na makroekonomické veličiny, ale sú oveľa účinnejšie v podrývaní demokraticky fungujúcich spoločností.
Oslabovanie dôvery vo fungovanie inštitúcií a oficiálne mechanizmy sociálnej mobility, uzatváranie sa rôznych sociálnych svetov a následný ústup rozmanitosti a z nej plynúceho vzájomného obohacovania sa – to sú len niektoré príklady. Dnes už legendárna práca Wilkinsona a Pickettovej ukázala, že spoločnosti vykazujúce veľké nerovnosti sú na tom podľa autorov horšie ako spoločnosti egalitárnejšie. Hlavným dôvodom je najmä to, že veľké nerovnosti vedú k nárastu neistoty, stresu a ďalších psychosociálnych ťažkostí, ktoré sa postupne pretavujú vo vyšší výskyt zdravotných problémov, úmrtnosti, kriminality či nedôvery.
Ak teda pripustíme, že veľké príjmové nerovnosti sú prekážkou pre budovanie dobrej spoločnosti, vynára sa otázka, aké politiky znižovania príjmových nerovností majú potenciál podporovať hospodársky rast, zvyšovať kvalitu fungovania spoločnosti a vyrovnávať životné šance? Abeceda európskeho sociálneho modelu: zmysluplná redistribúcia podoprená adekvátnym príjmovým minimom, dostupné kvalitné verejné služby a budovanie dôveryhodných inštitúcií. Áno, takéto rozumy vie dať hocikto. Ale ako sa ukazuje, ono to skutočne funguje.