Kým z našich 100 vysokoškolsky vzdelaných 30– až 34-ročných žien pracuje 68, v Poľsku je to 84. Pritom o 35 rokov nás má byť o vyše pol milióna menej ako dnes.
Doterajšia slovenská politika predškolskej výchovy stála na princípe ideologickom, privatizačnom, úspornom, a najmä na slogane Nedá sa! Fakticky sme začali pestovať ekonomiku nedostatku, starú vec z minulého režimu.
Škôlky nemusia byť problémom v dedinách, kde počet narodených detí klesá. Iné je to však vo väčších mestách, kde škôlky, ktoré prežili útlm, nepokryjú dopyt, a tak dostávajú úradníkov do príjemnej pozície socialistického predavača podpultového tovaru. Situáciu začali riešiť súkromníci, ale normy a požiadavky sú nastavené tak, aby ani súkromných škôlok nebolo dosť, na čom opäť profitujú sami úradníci ako strážcovia bariér vstupu do odvetvia, a jednak „incumbents“, čiže úspešné škôlky s licenciou. Preto máme aj predškolské kluby, ktoré radšej od štátu nečakajú ani euro a celé ich náklady znášajú mladí rodičia.
Nedávna výzva ministerstva školstva na zvyšovanie kapacít škôlok je vynikajúcim krokom vpred a potešia sa jej všetci, hlavne budúci rodičia a starí rodičia. K nej sa majú v lete pridať výzvy ďalších dvoch ministerstiev s vyše 100 miliónmi eur z európskych fondov. Prečo nemohla vzniknúť podobná výzva už pred 10–15 rokmi? Hádam preto, lebo sme si zvykli riešiť „vážne“ problémy ďalekej budúcnosti, kým tie okamžité, „malé“ nám nestáli za pozornosť. A možno len preto, lebo na čele ministerstva školstva nestáli normálni, rozhľadení mladí ľudia, ktorí poznajú problémy a chcú ich riešiť.
Výzva je však iba začiatok a samotná téma má mnoho úskalí. V prvom rade chýbajú fyzické kapacity. V roku 2017 budeme mať najvyšší počet detí vo veku 4 až 5 rokov, potom sa bude agregátne číslo znižovať. Podľa demografických prognóz však nastane nárast počtu detí v okolí Bratislavy, Námestova a v zmiešaných obciach na východe (pás Kežmarok – Košice-okolie). Inde zas deti postupne narazia na nedostatočné kapacity základných škôl. Hovoriť o agregátnom čísle nedáva zmysel.
Ďalším kameňom úrazu sú normy. Tie naše predražujú škôlky a asi aj nútia predškolské kluby, aby zostali mimo siete. Nie je normálne nastaviť požiadavky na kuchyňu a jedáleň pre 50 detí tak, aby stála približne 5 miliónov korún (160-tisíc eur)! Je to skôr výsledok lobizmu ako zdravého rozumu. Ďalšie výzvy, ktoré sa zameriavajú na všetky formy vlastníctva, by malo koordinovať ministerstvo školstva. Mali by sme mať jednu politiku v jednom (navyše malom) štáte.
Treba sa tiež zamyslieť nad vzťahom obce, ich kapacity a motivácie. Áno, bývalé pekné škôlky s peknými pozemkami dnes slúžia mnohým iným účelom, ak nechátrajú. Ako budú na tom nové škôlky v obecnom vlastníctve? Sú vôbec pre miestne zastupiteľstvá prioritou?
Záväzok vlády platí pre 4– a 5-ročné deti, ale v škôlkach majú aj 3-, 6-ročné a staršie. To je dobre. Zároveň mnoho rodičov na škôlku nemá peniaze a iným je to jedno. Práve tam však hrozí, že na deti budeme doplácať namiesto toho, aby sme sa tešili z ich rozvinutých talentov. Problémom je aj organizácia zvyšovania kapacity. Vďaka dostatku financií a vysokému cieľu by nemali byť žiadni neúspešní žiadatelia, iba takí, čo zvýšia kapacitu v predškolskom zariadení skôr či neskôr. To najdôležitejšie je však softvér – príprava učiteliek, organizácia, metódy, spolupráca s rodičmi. O tejto oblasti sa zatiaľ veľmi málo hovorí.
Škôlky sú podľa mňa najdôležitejšou témou školstva, hneď po nej nasledujú základné školy. Krok za krokom a najmä spolu sa dajú zvládnuť. Pokiaľ možno odborne.