Nevedno ani to, či je prímerie v donbaskom Debaľceve s cieľom umožniť odchod miestneho civilného obyvateľstva výsledkom misie oboch predstaviteľov vedúceho tandemu Európskej únie, alebo skôr prestávky v dodávkach munície, ako to tvrdí ukrajinská rozviedka. Zdá sa však, že vojna na Ukrajine sa tak skoro neskončí a jej transformácia do podoby tzv. zamrznutého konfliktu je to, čo možno za daných podmienok považovať z humanitárneho hľadiska za optimistický scenár.
Dôvera USA v bojaschopnosť ukrajinských ozbrojených síl a hlavne v morálnu pripravenosť ukrajinských politických a vojenských elít čeliť ozbrojenému konfliktu aj v prípade bezprostredných dodávok zbraní Kyjevu je nízka. Ešte menej ochoty, čo sa týka priamej vojenskej pomoci Ukrajine, prejavujú európski spojenci USA, najmä Nemecko a Francúzsko. Navyše, aj obyvateľstvo Ukrajiny začína byť unavené vojnou a nie je nadšené z ohlásenej mobilizácie a zhoršujúcej sa ekonomickej situácie v krajine. Narastajúca nespokojnosť obyvateľstva môže prerásť do politických nepokojov, ba dokonca až do násilnej konfrontácie. Riešenie v podobe „zamrznutého konfliktu“ by teda zrejme v Kyjeve mohlo byť vnímané ako prijateľné. Z uvedeného dôvodu eskalácia napätia v Donbase momentálne nie je v záujme ukrajinského vedenia. Podobne nie je v záujme EÚ, kde viaceré členské štáty prezentujú svoje výhrady proti sankciám a za aktívnu vojenskú podporu Kyjeva sa zasadzujú iba Poľsko a Litva. Hoci USA zaujímajú podstatne tvrdší postoj, ich reálna možnosť vojensky podporiť Ukrajinu je pomerne malá.
Aj napriek zjavnej nechuti Európskej únie eskalovať konfrontáciu s Ruskom však Moskva ohlásila mobilizáciu záložníkov a uviedla do pohotovosti raketové vojská. Navyše pred niekoľkými dňami oficiálne ohlásila svoj zámer vybudovať vojenskú základňu na Cypre, pre ktorú je už údajne vybraná aj lokalita na sever od letiska Pafos. Tieto aktivity, podobne ako ohlásený zámer separatistov v Donbase zmobilizovať približne 100-tisíc ľudí, zrejme aj za účasti „dobrovoľníkov“ z Ruskej federácie, znamenajú, že tak v Donecku a v Lugansku, ako aj v Moskve počítajú skôr s pokračovaním konfliktu.
Ruská sociologická agentúra Levada tvrdí, že až 79 percent ruských rodín pociťuje dôsledky západných sankcií proti RF, pričom až pre 34 percent z nich predstavujú vážne problémy. Napriek tomu však až takmer 70 percent opýtaných politiku svojho vedenia podporuje. Vývoj verejnej mienky v Európe je odlišný. Hoci podľa prieskumov nemeckej televízie ARD už len 17 percent Nemcov považuje Rusko za dôveryhodného partnera a takmer polovica opýtaných by privítala v konflikte väčšiu angažovanosť NATO (49 percent), takmer rovnaká časť obyvateľstva, t. j. 46 percent respondentov zastáva opačný názor. Navyše takmer 70 percent sa vyslovuje proti stálej prítomnosti NATO v štátoch strednej a východnej Európy. Z dikcie francúzskeho prezidenta Hollanda vyplýva, že Paríž je na konfrontáciu s Ruskom pripravený ešte menej. Problémom Európskej únie teda nie je len ekonomická kríza, ale najmä kríza politická, t. j. problémy s legitimitou zahraničnopolitických cieľov vlastných vlád v očiach verejnosti a nie celkom jasná predstava politických elít o budúcom usporiadaní Európy.
Vnútorne nejednotná a nerozhodná Európska únia za takýchto podmienok nie je vnímaná ako partner pre Rusko. Keď však zlyhá európska snaha o sprostredkovanie mieru, bude to vzhľadom na reálne možnosti USA ovplyvniť vývoj na Ukrajine znamenať spochybnenie projektu EÚ ako garanta mieru na kontinente a posilnenie tendencií členských štátov k individuálnemu postupu v otázkach bezpečnosti.