Keďže mnohoročná finančná podvyživenosť akademickej sféry je natoľko očividná, že dnes si to nedovolia spochybňovať už ani politici, stal sa pre akademických funkcionárov, ktorí nesú osobnú zodpovednosť za súčasný stav, vhodným zástupným problémom. Ním sa dajú zakrývať nešváry hlboko zakorenené v akademickom organizme.
Je potešiteľné, že bludný argumentačný kruh preťal práve nový minister školstva Juraj Draxler nedávnym konštatovaním, že „na mnohých pracoviskách je atmosféra, ktorá možno nepraje inému mysleniu alebo inováciám. Ide o to, do akej miery jednotlivé pracoviská podporujú inovatívnosť a nové prístupy, excelentnosť vo výskume a v myslení. Súvisí to so širšou témou podpory kvality v našom výskume a vo vede“.
Tri okruhy problémov
V polemicky ladených textoch sa objavujú najmä tri okruhy problémov, ktoré bránia napredovaniu akademickej sféry. Už zmienené nedostatočné financie, byrokratický charakter systému a jeho rigidita, ako aj (falošné) rovnostárstvo. K prvému bodu by som dodal, že problémom je nielen celkový objem štátneho finančného príspevku, ale vari ešte viac spôsob jeho prerozdeľovania. Prebyrokratizovanosť, rigidita systému a korupcia sú problémom celej našej spoločnosti, no v akademickej sfére má určité špecifické prejavy.
Tretím zásadným problémom, ktorý údajne prekáža excelentnosti a kvalite slovenskej vedy a univerzitného vzdelávania, by malo byť rovnostárstvo. Tento stále opakovaný blud je cieľavedomou dezinterpretáciou, ktorá zakrýva najpodstatnejšiu prekážku, brániacu nielen SAV stať sa rovnocenným partnerom v medzinárodnom univerzitnom milieu.
Najzásadnejším problémom slovenskej vedy i celej akadémie nie je nedostatok financií a byrokracia. Tie sú „až“ na druhom mieste. Je ním presný opak rovnostárstva: akademický feudalizmus. Pohľad na pestrú mozaiku mocenských akademických orgánov, počnúc komisiami prijímajúcimi adeptov na doktorandské štúdium cez bohato rozvinutú spleť najrôznejších evalvačných, akreditačných a grantových komisií, vedeckých rád, komitétov a kolégií, až po Akreditačnú komisiu Ministerstva školstva SR, je skutočne bizarný.
Zabetónovaní profesori
Do významnej miery sú zaplnené univerzitnými profesormi a vedúcimi vedeckými pracovníkmi s titulom DrSc., ktorí nepublikovali jedinú vedeckú štúdiu v prestížnom medzinárodnom vedeckom časopise – alebo ak, tak nanajvýš tú jednu, v medzinárodnom vedeckom kontexte sú citačnými nulami. Nikoho relevantného nevychovali, ich vedecko-výskumnej práci chýba medzinárodný rozmer, v ich osobných bibliografiách nenájdete texty teoreticko-metodologického charakteru, s výnimkou úzkeho okruhu spolupracovníkov, prevažne kamarátov, nepotov a klientov je ich existencia v profesionálnom prostredí fakticky neznáma. Nehovoriac už o garantoch odborov, ktorí desať rokov nepublikovali nič relevantné.
V našom akademickom priestore často nie je podmienkou akademickej kariéry a uznania inovatívnosť a nápaditosť prístupov, originálnosť a kritickosť myslenia. Tie môžu byť skôr problémom, nepríjemnou prekážkou štandardného akademického postupu. Dôležitejšie sú iné, nanajvýš mimoakademické faktory. Akademické prostredie je skrz-naskrz prelezené nepotizmom, klientelizmom a familiarizmom.
Nepochybne existuje cesta – určite dlhá a náročná – ako sa vyslobodiť z páchnuceho močiara, v ktorom uviazli naše akademické inštitúcie. Nechcem týmto navodiť presvedčenie, že elimináciou akademického feudalizmu „karpatsko-postkomunistického typu“ sa akoby mávnutím čarovného prútika naše univerzity zmenia na Oxford a SAV na Spoločnosť Maxa Plancka. Lenže bez nej ako prvého, podmieňujúceho reformného kroku môžu mať všetky, aj veľmi rozumné, zámery iba obmedzený dosah.
Na základe dlhoročných medzinárodných skúseností je zjavné, že touto cestou môže byť iba prevzatie anglosaského modelu. Tam titul profesor (aj research profesor) nie je doživotným benefíciom, ktoré umožňuje do vysokého stareckého veku poberať profesorskú apanáž súbežne na viacerých vysokých školách. Ide o časovo ohraničenú akademickú pracovnú pozíciu, s ktorou sa viažu veľmi konkrétne a náročné pracovné povinnosti s vysokou mierou osobnej zodpovednosti za pracovisko aj odbor. Samozrejme, slušne zaplatená, no podmienená neodpustiteľným vedeckým a pedagogickým výkonom, ktorý znesie náročné medzinárodné kritériá.
Pre čitateľa zorientovaného v problematike som určite neobjavil Ameriku. Všetko sú to všeobecne známe skutočnosti. Rozhodujúcou otázkou je teda to, či v akademickej komunite a na úrovni politických elít vôbec existuje záujem o efektívnu zmenu. Ak áno, tak či ho sprevádza politická vôľa a odvaha, zrejme až vo forme osobnej statočnosti. Pretože bez nich to nepôjde.