Na výrokoch tohto typu, najmä ak zaznejú ako verdikt z úst vysokopostaveného reprezentanta štátnej moci, je z celospoločenského hľadiska podstatné to, že sú nebezpečné. Ich základnou vlastnosťou je totiž protichodnosť, že sú bolestne pravdivé, a zároveň hlboko nepravdivé a mätúce.
Džin vypustený z fľaše
Celkovo by sa z vládnej úrovne nielen dalo, ale aj malo očakávať podstatne premyslenejšie, štruktúrovanejšie a argumentačne vyváženejšie stanovisko k takému zložitému a vnútorne nesúrodému až rozporuplnému organizmu, akým sú vzdelávacie a vedeckovýskumné inštitúcie univerzitného typu na postsocialistickom Slovensku. Navyše by sa malo opierať o analýzu, ktorá je aspoň ako-tak objektívna a transparentná, uskutočnená overenou metodikou v spolupráci s domácimi aj so zahraničnými osobnosťami akademického života, a bola predložená na verejnú diskusiu.
Nie je zrejmý ani zámer, prečo premiér vypustil džina z fľaše. Že by išlo o psychickú prípravu národa na približujúce sa rozhodnutie Akreditačnej komisie v súvislosti s komplexnou akreditáciou? A práve tu je jadro problému.
Počas neskorého socializmu (70. a 80. roky 20. storočia) celú akademickú oblasť devastovali podmienky normalizačného režimu, pričom situácia v spoločenských vedách bola po krátkom oživení v čase odmäku 60. rokov zvlášť deprimujúca.
Režim však stále žičlivo podporoval exaktné vedecké odbory, osobitne v oblasti lekárskych vied, chemického výskumu, farmakológie a materiálového výskumu. Ale v podmienkach „hlbokej izolácie“ od centier vedeckých a technologických inovácií v západnom svete, čo spôsobovalo zaostávanie aj týchto preferovaných odborov.
Na dôležitých akademických pozíciách dominovali odpudiví normalizátori, ich nohsledi a protekční príbuzní. Ale zároveň v systéme stále prežívali ľudia so solídnym prvorepublikovým vzdelaním. Mnohým akademikom sa v priebehu 60. rokov podarilo absolvovať dlhodobé stáže na prestížnych európskych a amerických univerzitách.
Zničujúce dôsledky štátnych dotácií
Súčasné problémy vysokoškolského vzdelávania, ktoré tak tvrdo pomenoval premiér, sú vlastne pokračovaním negatív z totalitného obdobia v nepriaznivých podmienkach fatálneho nezáujmu celej spoločnosti a jej elít o rozvíjanie inštitúcií, ktoré by mali garantovať jej rozvoj a budúcnosť. A to práve preto, lebo nová politická trieda trvalo ignoruje potreby verejného sektora, vedy a univerzitného vzdelávania zvlášť.
Najpálčivejšie problémy rezortu počas uplynulých dvoch desaťročí umelo vytvárali politické elity. Spôsob určovania štátnej finančnej dotácie na základe kvantitatívnych kritérií má doslova zničujúce dôsledky. Pokútne akože univerzity vznikali v malých mestečkách na základe politickej a ideologickej objednávky v záujme regionálnych mafií, na etnickom a konfesionálnom základe, na teritoriálnej báze úzkych záujmových skupín, ktoré včas pochopili, že o čo viac je rezort finančne podvyživenejší, chaotickejší a riadia ho neschopní amatéri bez politickej podpory, o to lepšie sa dá podojiť.
Žiadna z politických garnitúr nebola schopná počas uplynulého štvrťstoročia vytvoriť modernú životaschopnú koncepciu rozvoja vysokoškolského vzdelávania a vedy. Zrejme im také niečo ani neprišlo na um.
Sloboda bádania a otvorenie sa svetu však mali blahodarný účinok. Viaceré akademické pracoviská, vedecké odbory alebo vedeckovýskumné tímy sa posunuli do reality, o akej sa im pred 20–30 rokmi ani nesnívalo. Univerzitné vzdelávanie na mnohých školách stagnuje a je na výrazne nižšej, niekedy doslova úpadkovej úrovni v porovnaní so situáciou pred rokom 1989; na iných fakultách alebo odboroch kopíruje formou aj obsahom najprogresívnejšie vzdelávacie trendy a modely.
Hranica medzi kvalitou a nekvalitou
Zjednodušene povedané, situácia je príliš zložitá na to, aby takéto hodnotenia niečomu pomohli. Navyše, ak opomenieme tie najhoršie kvázi univerzity, hranica medzi kvalitou a nekvalitou vysokoškolského vzdelávania a vedeckého výskumu neprechádza rozhraním medzi jednotlivými univerzitami, fakultami, ústavmi a katedrami, ale skrz ne. Na jasné odlíšenie kvality od nekvality mali slúžiť tak často vzývané evalvácie a akreditácie, ktoré sa zatiaľ vždy skončili ako trápna fraška.
Akademickou obcou sa šíri oprávnená obava, že v lete sa opäť dozvieme, že máme tridsať vynikajúcich, priam svetových univerzít, dve-tri majú menšie, hádam dočasné problémy s garantmi, a na zvyšok sa ukáže prstom. Nepochybne pôjde o tie vzdelávacie zariadenia, ktorých predstavitelia nebudú schopní mobilizovať účinný politický lobing.