Napriek tomu, že sa deklaruje aj v Charte OSN, rozhodne ho nemôžeme vnímať ako automatické právo nejakého regiónu na svojvoľné odtrhnutie sa, kedykoľvek si to ktosi zmyslí. Neznamená ani právo každej etnickej skupiny na vlastný štát, tobôž už nie v Európe.
Predovšetkým pojem „národ“ nie je vhodné chápať iba v etnickom význame. V danom kontexte sa môže interpretovať aj ako celý politický národ danej krajiny (všetci občania), čo by znamenalo, že daný princíp v prvom rade posilňuje nezávislosť štátov (osobitne) menších proti zasahovaniu zo zahraničia a deklaruje ich právo samostatne rozhodovať o svojej domácej a zahraničnej politike. Je aj právom obyvateľstva konkrétnej krajiny na demokratickú voľbu svojej vlády. Zvrchovanosť a integritu štátov tak vlastne skôr upevňuje a pri takejto interpretácii býva v plnom súlade s princípmi rešpektovania územnej celistvosti a neporušiteľnosti hraníc.
Ak by sme aj pripustili, že pojem „národ“ tu predstavuje etnický národ alebo národnostnú menšinu, tak ani v tomto prípade sa oddelenie nepovažuje za nejakú samozrejmú a nebodaj želanú alternatívu. Presný opak je pravdou.
V roku 1918 sa právo národov na sebaurčenie vnímalo ako právo na vlastný štát pre malé stredo- a východoeurópske národy, v rokoch 1945 až 1980 ako právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť (ale v hraniciach zdedených z koloniálneho obdobia a bez práva menších častí bývalých kolónií na oddelenia sa od nového štátu). Takýto spôsob výkladu je však dnes už historický, a to najmä v Európe, kde Helsinský záverečný akt z roku 1975 jeho praktickú aplikáciu limituje rešpektovaním územnej celistvosti štátov.
Právo na sebaurčenie sa tak má dosiahnuť rešpektovaním menšinových práv a efektívnou participáciou na politickej moci v demokratických podmienkach. Teda spolurozhodovaním o vlastnom osude a naplnením vlastných kultúrnych, sociálnych a politických ambícií v rámci existujúcich hraníc.
Preto sa v 80. rokoch minulého storočia v Európe začal klásť taký dôraz na práva príslušníkov národnostných menšín, na podporu menšinovej a regionálnej kultúry, rozvoj samosprávy, resp. územnej autonómie, možnosti cezhraničnej komunikácie atď. To všetko vyjadrovalo presvedčenie, že oprávnené ambície menšín a regiónov sa nemajú riešiť odtrhnutím, ale poskytnutím vysokého štandardu menšinových práv a politickou participáciou.
Aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v roku 1996 konštatoval, že medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnom období preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte.
Niet teda samozrejmého práva nejakého regiónu alebo menšiny na jednostranné odtrhnutie sa od štátu, ktorého sú súčasťou. Azda iba v prípade dlhoročnej neriešenej krízy, masového násilia a systematického porušovania ľudských práv na danom území, keď sa už vyčerpali všetky možnosti politického zmierania, dialógu a naplnenia oprávnených požiadaviek v rámci existujúceho štátu, môže medzinárodné spoločenstvo pripustiť, že oddelenie sa daného regiónu je za existujúcej situácie predsa len najmenej bolestivým riešením.
Tak sa to stalo v roku 2011 v súvislosti s Južným Sudánom alebo v roku 1993 s Eritreou. Pričom aj v týchto prípadoch došlo k dohode s centrálnou vládou, uskutočnilo sa referendum a nad procesom dohliadala OSN. Tam, kde sa to neudialo takýmto spôsobom, existujú obyčajne doteraz problémy.