V prvom kole preskočila vládnucich socialistov (PS) strana, ktorá sa zvykne pokladať za extrémnu pravicu a ktorá je na francúzskej politickej scéne od začiatku 70. rokov minulého storočia – Národný front (Front National, FN).
V druhom kole FN klesol za pravicový blok UMP/UDI a až za druhú v poradí PS, ale vyhliadky FN v regionálnych voľbách v decembri tohto roku a v prezidentských voľbách v roku 2017 sú priaznivé. Nasvedčujú tomu prieskumy verejnej mienky. Líderka strany Marine Le Penová by v prvom kole volieb hlavy štátu získala viac hlasov ako staronový kandidát pravicovej opozície Nicolas Sarkozy a terajší socialistický prezident François Hollande. Vlani v európskych voľbách získal FN zo všetkých politických strán vo Francúzsku najviac – 25 percent hlasov.
Od Jeana Jaurèsa k Le Penovi
Prehra socialistov je trpkejšia o to viac, že stratili departmenty, ktoré boli tradične „ich“. Patrí medzi ne aj Pas-de-Calais, kedysi známy najmä ťažbou uhlia. Po prvom kole volieb si denník Le Monde do svojho titulku prepožičal výrok ktoréhosi miestneho trafikanta o tom, že Pas-de-Calais odišlo od Jeana Jaurèsa – socialistického lídra a pacifistu, ktorého tretí deň po vypuknutí prvej svetovej vojny zavraždil francúzsky nacionalista – k Jean-Marie Le Penovi, Mariinmu otcovi a zakladateľovi FN. Front síce v tomto departmente nevyhral, ale posilnil si pozície. Hlasy protestu teda dostala pravica. Prečo?
Sandru v spomínanom filme zradí polovica jej kolegov, ktorí hlasujú za jej prepustenie z práce, aby získali rozdelením jej ročného platu prémiu tisíc eur. Rozhodli o nej za „tridsať strieborných“, ktorými zaplatia ročnú elektrinu a plyn, alebo dvojmesačný poplatok za študujúcu dcéru či pomôžu napätému rodinnému rozpočtu. Ako je to, že vo Francúzsku môže tisíc eur vyvolať roztržku medzi kamarátkami, bitku medzi synom a otcom, rozchod partnerov, ako sme mohli sledovať na striebornom plátne?
Francúzsko nie je Grécko, no nie je to už ani Francúzsko spred desiatich rokov, keď patrilo medzi prvých päť-šesť štátov OECD. Dodnes je síce na špičke v dopravnej infraštruktúre a v mnohých technických odboroch, má slávnu Sorbonnu, stredné a základné školstvo na slušnej úrovni a má – hoci čoraz viac podvyživené – jedno z najlepších zdravotníctiev na svete. Od krízy sa však miera nezamestnanosti v štáte zdvihla na viac ako 10 percent. Medzi mladými ľuďmi sa dokonca pohybuje okolo 25 percent a paradoxne ako i Slovensko postihuje ho únik mozgov do zahraničia. Iba v Londýne žije okolo 300-tisíc mladých Francúzov. Miera nerovnosti je tam nižšia ako napríklad v Portugalsku, ale oveľa vyššia ako vo Švédsku, v Holandsku či u nás.
Pomôžu staré recepty?
Pred finančnou krízou sa francúzsky dlh pohyboval okolo 60 percent ročného hrubého domáceho produktu, deficit bol pod troma percentami, miera nezamestnanosti okolo 7 percent. Vlani sa vládny dlh vyšplhal na 92 percent HDP, deficit z roku 2010 na úrovni 7,5 percenta sa len postupne znižuje. Vláda požiadala Brusel o dva roky odkladu, aby dosiahol trojpercentnú úroveň.
Predchádzajúci prezident Sarkozy chcel podporu francúzskym automobilkám vymeniť za záväzok, že nebudú delokalizovať časť produkcie mimo Francúzska. Neuspel. Produkcia Peugeotu napríklad na Slovensku od roku 2006 plynulo rastie… Hollande v roku 2012 chcel „masívne a trvalo“ znížiť nezamestnanosť, no odvtedy vzrástla o ďalších 140-tisíc práceschopných ľudí. Za najväčšieho nepriateľa vyhlásil finančný sektor a mieru nerovností, ktorú hodlal redukovať napríklad zavedením novej sadzby dane fyzických osôb na úrovni 75 percent atď. Nový minister hospodárstva a financií, bývalý investičný bankár Emmanuel Marcon prichádza s riešeniami, ktoré sú od pôvodných Hollandových predstáv vzdialené na kilometre a nám dobre známe. Ide o privatizáciu, dereguláciu, daňové úľavy pre biznis a reformu trhu práce, teda o oslabenie ochrany zamestnanca.
Francúzsko iste potrebuje reformy. Vyžaduje si to jeho archaická administratívno-územná štruktúra a systém štátnej správy. Potrebuje oslabiť lobistické skupiny, ktoré ho ovládajú, ako aj dosiahnuť zmluvu medzi vládou a odbormi na udržanie sociálneho zmieru. Jeho hlavná úloha však spočíva v Európe. Ak nepresadí inú EÚ, ktorá by zmenila model globalizácie, dokázala reformovať finančný sektor a zamedzila „súťaži ku dnu“, nebude úspešný Hollande ani Sarkozy. Nemôže však uspieť ani euroskeptický Národný front, ktorý zbiera body v regiónoch s veľkou mierou nerovností, výrazným podielom nezamestnaných a vysokým počtom imigrantov.