Jedna ľahostajnosť Európanov voči veľkej tragédii pomohla k vzniku ešte väčšej. O tri dni na to sa začala druhá svetová vojna, ktorá priniesla smrť 60 miliónov ľudí. Po tieto dni nielen diskutujeme o spôsobe osláv jej konca, ale si pripomíname aj masakru, ktorá sa uskutočnila na začiatku prvej svetovej vojny.
Chátrajúca Osmanská ríša zaostávala v mnohých oblastiach. V zúfalej situácii prebrala iniciatívu organizácia Jednota a pokrok, ktorá združovala pestré zoskupenie hnutí usilujúcich sa odstrániť sultánovu despotickú moc. Pokrokové a modernizačné myšlienky o europeizácii však nevedela spojiť s demokratickým procesom, s ktorým nemala skúsenosti. Tak ako inde aj v Malej Ázii rástol krajný nacionalizmus a etnická tolerancia sa vytláčala na okraj.
Mladoturci rovnako ako sultán ostali stúpencami silného centralizovaného štátu a pokračovali v asimilačnej politike. Pôvodný monarchistický panislamizmus nahradili republikánskymi panturkickými víziami o zlúčení jazykovo príbuzných národov. Medzi tureckým a jemu blízkym azerbajdžanským obyvateľstvom žili Arméni. Mladoturci sa stali hegemónom oneskoreného, nedozretého a urýchleného národnotvorného procesu, ktorý iné etniká v Európe zavŕšili podstatne skôr. V roku 1908 sa dostali prevratom k moci.
Počas príprav, ale najmä po rozpútaní prvej svetovej vojny sa nielen v Turecku radikálne menili ľudské hodnoty a správanie. Nacionálne vášne zatemňovali zdravý rozum. Najaktívnejší horlivci získali dominanciu a likvidovali neželaných. Arménov, príslušníkov jedného z najstarších žijúcich národov sveta, strieľali, doslova rezali, topili v riekach a násilne presídľovali do neúrodných oblastí.
Pokým sfanatizovaní modernizátori, neraz sekularizovaní, inšpirovaní zjednodušenými predstavami o Európe vyčíňali na východe krajiny, miestni konzervatívni moslimskí Arabi s kresťanskými Arménmi solidarizovali, časť prenasledovaných utiekla do Sýrie. Štatistika je však nemilosrdná. Povojnové sčítanie obyvateľstva ukázalo, že sa k Arménom zrazu hlásilo – podľa väčšiny netureckých historikov – o pol druha milióna menej ľudí.
V apríli 1919 odsúdil vojenský tribunál na trest smrti jedenástich mladoturkov za spomínané zločiny. Iba malá časť obvinených sa zúčastnila na súde. Rozsudok navyše ani nebol vykonaný, pretože previnilcom dovolili za tichého súhlasu veľmocí tajne emigrovať, zväčša do Nemecka. Poľský právnik Raphael Lemkin v roku 1944 charakterizoval masaker osmanských Arménov a holokaust ako konanie, ktoré plánovite a systematicky čiastočne alebo úplne likviduje národnú, etnickú, rasovú či náboženskú komunitu. Pri porovnaní oboch strašných kapitol moderných dejín použil ako prvý slovo genocída, ktoré si osvojili ostatné jazyky sveta.
Postrehol, že ľahostajný prístup veľmocí k Arménom uľahčil po štvrťstoročí rozpútať „priemyselnú“ likvidáciu Židov. Žiaľ, ľudstvo nezabránilo ani ďalším podobným udalostiam. Keď neskôr vznikol bipolárny svet, Turecko ťažilo zo strategickej polohy. Západné štáty potrebovali spojenca, a preto mu všeličo prepáčili, doslova ho rozmaznávali. Pred spomínanou masakrou zatvárali oči. Súčasný turecký líder Recep Erdogan pred rokom výrazne prekročil tieň svojich predchodcov. V stanovisku vydanom v deviatich jazykoch vrátane arménčiny vyjadril ľútosť a sústrasť potomkom obetí, ktoré za hrozných okolností zomreli počas prvej svetovej vojny. Počty zabitých sú však také vysoké, že bežný Turek tomu nemôže veriť.
Ankara hovorí o menších obetiach, obojstrannom násilí a stratách života aj medzi tureckým obyvateľstvom. V interpretácii a pripomínaní masakru vidí protitureckú zaujatosť, boj o voličov arménskeho pôvodu, ktorých je v západnej Európe a Severnej Amerike neúrekom, a potrebu skryť nehoráznosti, ktorých sa dopustili iní. Keď napríklad francúzske Národné zhromaždenie prijalo v roku 2006 zákon o trestnosti popierania „armenocídy“, Ankara pohrozila, že môže prijať zákon o zverstvách francúzskeho kolonializmu v Alžírsku.
Dodnes dve desiatky štátov vrátane Slovenska, pápež František, Európsky parlament, Rada Európy a iné medzinárodné organizácie oficiálne odsúdili genocídu Arménov. Turecko-arménske vzťahy ostávajú napriek viacerým ústretovým krokom posledných rokov nesmierne napäté. Spoločná hranica dvoch znepriatelených štátov je najhorúcejšou vonkajšou líniou NATO. Európski lídri by radi tento problém vyriešili, ale dvojaký meter, dlhodobá dvojtvárnosť a neúprimné činy ich predchodcov spôsobené geopolitickými záujmami zanechali komplikované dedičstvo.