Pre USA boli technologické preteky so Sovietskym zväzom prestížnou záležitosťou. Až natoľko, že neváhali angažovať nacistu Wernhera von Brauna na raketovom výskume NASA. Jeho skúsenosti s odpaľovaním rakiet V2 na Londýn počas druhej svetovej vojny sa zišli a položili základ úspechu Američanov na Mesiaci.
Kto zaplatí za Ukrajinu?
Dnes si už politici dávajú v novej konfrontácii kapitalistického západu s ešte kapitalistickejším východom miernejšie časové ciele. Napríklad prezident Petro Porošenko oznámil, že do piatich rokov podá prihlášku Ukrajiny do Európskej únie. Teória cieľov ale hovorí, že odhodlanie a časové vymedzenie samo osebe nestačí. Kľúčové sú zdroje a otázka, kto zaplatí účty. Zatiaľ to vyzerá, že ani na Ukrajine neprebehne zázrak a cenu reforiem zaplatia ako obyčajne tí, ktorí sú na tom už dnes najhoršie.
V prostredí dominujúcej ideológie založenej na rozprávkach o neviditeľnej ruke a dobrých, spravodlivých medzinárodných trhoch ostáva členstvo v únii poslednou slamkou pre topiaceho sa. Stáva sa zároveň analgetikom a mobilizačným nástrojom. Víziou v prostredí, kde sa zúfalo nedostáva iných. Problémom je, že na tancovanie tanga treba dvoch. Inak to vyzerá dosť zúfalo. Eurokomisár pre rozširovanie Johannes Hahn ponúka podobne ako kedysi Kennedy perspektívu jednej dekády. Ide však o desaťročie vyčkávania. Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker zahmlieva vo vyjadreniach a žiadne rozširovanie únie nie je v dohľadnom čase na programe dňa. Na východe kontinentu tak začínajú päťročnicu približovania sa k EÚ, ktorá má asi takú logiku ako vyhlásenia generálnych tajomníkov strany z minulosti o dobehnutí a predbehnutí Západu. Aká je realita, nám ukazujú skúsenosti z juhovýchodnej Európy.
Energia sa vyčerpala
Antonio Gramsci raz opísal krízu ako čas, keď to staré umiera a nové sa ešte nemôže alebo nevládze narodiť. Otázka je, čo je tu to staré a čo bude to nové. Ak v období optimizmu pred začiatkom krízových rokov vyzerala budúcnosť Balkánu pevne v únii, dnes sa to skôr podobá na pochod na cieľ, ktorý sa hýbe v čase a mení svoj tvar. Pôvodná energia rozširovania sa vyčerpala chorvátskou 28. hviezdičkou na vlajke EÚ. Kedy sa budú dokresľovať ďalšie hviezdičky, je vo hviezdach. V prostredí, kde sa rúcajú vízie a spochybňujú ciele, rastie napätie.
V Bosne a Hercegovine vlaňajšie protesty ukázali bezmocnosť obyvateľov voči zabetónovaným štruktúram vládnucich klanov politickej a ekonomickej moci. Výsledok? Bosniaci chcú tvrdo scentralizovať existujúcu federáciu a v Republike Srbskej sa oprašujú tézy o osamostatnení. V Kosove ľudia nevidia žiadnu budúcnosť a dôsledkom je, že sa stotisíc obyvateľov tohto dvojmiliónového štátu-neštátu dalo na pochod na západ.
Vznikajú rozličné konšpiračné teórie, kto to organizuje, a bezpochyby to ďalej povedie k eskalácii sporov. Skupina asi 40 ozbrojencov 21. apríla napadla policajnú stanicu v macedónskom Gosince. Volajú sa Národná oslobodzovacia armáda a chcú kresliť nové štátne hranice.
Ak niečo držalo tento región ako-tak v pokoji, bola to vízia únie, ktorá prinesie poriadok a prosperitu. Keď však niet vízie, ostáva to, čo je poruke. Napríklad kalašnikov alebo v lepšom prípade kufor.
Asi niet lepšieho indikátora otvárajúcich sa nožníc medzi Východom a Západom, ako je hlasovanie nohami. Jediná šanca pre mnoho mladých ľudí vo „východných guberniách“ ako sa vyhnúť platom, z ktorých sa nedá žiť, ak teda vôbec majú prácu, je ísť na západ. Podľa prieskumov to plánuje 1,2 milióna mladých Poliakov. Stotisíce ďalších na Slovensku, v Pobaltí či v Maďarsku uvažujú podobne. Ako potom asi vidia svoje životné šance ľudia v krajinách na východ od nás?
Krokodílie slzy
Ako vedľajší efekt rastúceho prúdu migrantov z východu môže byť prosperujúcemu jadru únie v podstate ľahostajné, čo sa deje v Stredozemnom mori. Napríklad, že sa tam topia utečenci po tisícoch. Mnoho z nich pritom na člny vyhnali konflikty, ktoré priamo alebo nepriamo podnecovali aj európske štáty. Vďaka zdrojom lacnej pracovnej sily z východu sú však v podstate ekonomicky nepotrební. Len krokodília slza v oku zodpovedných, keď sú nútení o nich hovoriť pred kamerou.
Politika EÚ sa čoraz viac podobá práci inštalatérov, ktorí niečo rozbijú, rozrobia a nechajú tak. Buď chýba vôľa, súčiastky, alebo oboje. Na jej obranu treba povedať, že to tento projekt nemá ľahké. Čo čakať v situácii, keď sa Veľká Británia dala vtiahnuť do nezmyselnej a šokujúco primitívnej diskusie o mraze prichádzajúcom z východu, a Grécko dostáva od Západu lekcie, ako má držať hubu a krok a ešte byť pri tom šťastné.
Slovensko sa zatiaľ drží Berlína ako kliešť a dúfa, že útesy na obzore s ním prepláva ako plavčík v podpalubí. Na odvážne ciele už nie je energia, a banky, ktoré žmýkajú štáty ako špongie, na to požičiavať nebudú.