Zvlášť presné sa prieskumy ukázali pri Škótskej národnej strane, kde výsledok len potvrdil očakávania a v parlamente zasadnú jej poslanci ako členovia tretej najsilnejšej strany vo Veľkej Británii. Najsilnejšej podľa počtu mandátov, pretože tretí najväčší elektorát v krajine má euroskeptická Nezávislá strana (UKIP). Ako sa má cítiť 12,6 percenta voličov, ktorí získali jediného poslanca? Takáto podreprezentácia iba zvyšuje tlak na volebný systém, ktorý málokedy dáva priestor matematickej väčšine.
Niektorí komentátori sa v čase predvolebnej kampane uštipačne pýtali: „Čo tak konečne napísať ústavu?“ Británia je raritou v tom, že dodnes nemá „zákon zákonov“. Mnohé ústavné procesy sa riadia na základe nepísaných tradícií, čo je iste prejavom disciplinovanej politickej kultúry. Tá sa odzrkadľuje aj v situáciách politickej porážky. Ed Miliband, Nigel Farage a Nick Clegg zložili svoje funkcie. Gesto, ktoré na kontinente v niektorých krajinách politikom nič nehovorí.
Občania ostrovného štátu potvrdili politický kurz konzervatívca Davida Camerona. Pozorovateľom zvonka môže pripadať trochu absurdné, že ľudia si vybrali stranu, ktorá má riešiť ich problémy a dôležité výzvy dneška, no zatiaľ sa k nim stavia pomerne laxne.
Známy environmentalista a politický aktivista George Monbiot, ktorý pravidelne prispieva do denníka The Guardian, vyzdvihuje niekoľko tém, ktoré sa britským politikom úspešne darí zametať pod koberec: nereformovaný systém politického financovania,vinou ktorého je politika vystavená vplyvu miliardárov a korporácií, skutočnosť, že najnižšie príjmové skupiny platia vyššie dane ako bohatí, rastúce ekonomické a sociálne nerovnosti, prípady vnútropodnikovej kriminality topmanažérov či pozemkové vlastníctvo bez riadneho zdanenia nehnuteľností. Monbiot pranieruje politikov aj za to, že nikto z nich nespochybňuje predstavu nekonečného hospodárskeho rastu, neupozorňuje na kolaps biodiverzity, nevolá po reforme systému sociálneho zabezpečenia. Volebný výsledok je tak trochu hlavolam. Čo potom voliči v skutočnosti očakávajú?
Balónikmi, ktoré o povestnom referende vypúšťa premiér od roku 2013, chcel utíšiť euroskeptických členov vo vlastných radoch a zabrániť ich predchodu k UKIP. Riziko odchodu nespokojných poslancov pri krehkej väčšine bude odteraz mátať Camerona viac. Za predpokladu, že by sa Británia s EÚ rozišla, nezvládnutý prechod môže staronového premiéra ako politika pochovať.
Obetný baránok v podobe európskych inštitúcií tu už viac nebude a frustrácia nespokojných občanov sa bude presúvať priamo na vládu. Hoci sa javí pravdepodobnejšie, že občania sa v referende rozhodnú zotrvať v EÚ, nízka účasť a nevydarená mobilizácia môžu všetko zvrátiť. Je isté, že pre Camerona a pre konzervatívcov bude druhé volebné obdobie náročnejšie ako prvé.
Politický systém Veľkej Británie presne nedefinuje dĺžku volebného obdobia. Ak bude druhý Cameronov kabinet veľmi úspešný, nové voľby môžu byť vyhlásené aj skôr – po troch alebo štyroch rokoch. Predčasné voľby nemusia byť zapríčinené nejakou vládnou krízou, práve naopak, za Margaret Thatcherovej a Tonyho Blaira sa tak stalo počas najväčších úspechov ich vlád. Tento krok im pomohol pretaviť vrcholnú popularitu na podržanie si silného mandátu na celé ďalšie funkčné obdobie. Dejiny britského politického systému sú dejinami rôznych hladín a podôb stability.