Východné partnerstvo (VP) bolo koncipované v období mieru, ekonomického rastu a optimizmu pod dojmami úspešného rozšírenia EÚ v roku 2004. Po štyroch rokoch sa uskutočňuje v podmienkach konfliktu s Ruskom, vojny na východe Ukrajiny a rozmrazovania zamrznutých konfliktov v priestore bývalého ZSSR.
Kým prezident Ruska Vladimir Putin dôsledne, hoci bez Ukrajiny, realizuje projekt eurázijskej integrácie, EÚ dosiaľ nesformulovala čitateľnú predstavu o vzťahoch so štátmi východnej Európy. VP bolo predstavované ako modernizačný projekt, ale asociačné dohody umožňujú ekonomickú integráciu. Predstavitelia EÚ odmietajú VP ako program budúcej politickej integrácie. Nepredpokladajú vytvorenie inštitúcií, prostredníctvom ktorých by sa partnerské štáty mohli na rozhodovaní EU podieľať, zatiaľ ani v podobe ich perspektívneho členstva v Európskom hospodárskom priestore, kam patria aj Nórsko, Island a Lichtenštajnsko. Zároveň však podmienkou prehlbovania spolupráce je aj plnenie politických kritérií, minimálne v prípade Ukrajiny, Moldavska a Bieloruska, čo však platí podstatne menej v prípade autoritatívneho režimu v Azerbajdžane, bohatom na ropu.
Bezvízový režim je pre Moldavsko úspechom, ale čestnosť posledných parlamentných volieb je spochybňovaná. Hrozbou pre Moldavsko je latentný separatizmus v Gagauzsku na juhu krajiny. Hoci anexia Krymu znechutila podstatnej časti Ukrajincov integráciu s Ruskom, ekonomická integrácia Ukrajiny s EÚ postupuje veľmi pomaly vzhľadom na drastický pokles zahraničného obchodu.
Doterajšia formula Východného partnerstva sa vyčerpala. Potvrdil to aj summit v Rige, ktorého výsledky predpokladajú diferencovaný prístup k jednotlivým partnerským štátom nielen v závislosti od postupu reforiem, ale aj od ich vlastného rozhodnutia, čo sa týka ambícií a cieľov v rámci programu. To znamená uplatňovať odlišný prístup voči Moldavsku, Gruzínsku a Ukrajine, ktoré majú záujem o hlbšiu spoluprácu, na rozdiel od Bieloruska, Arménska a Azerbajdžanu. Akákoľvek iniciatíva EÚ v postsovietskom priestore však môže uspieť, ak budú na oboch stranách jasne definované očakávania, strategické ciele a nástroje na ich dosiahnutie. Na to rižský summit zatiaľ odpoveď neposkytol.
Ukrajinská kríza ukázala, že „východná otázka“ EÚ je predovšetkým otázkou politickou a únia sa stáva, aj keď proti svojej vôli, aktérom geopolitickým. Geopolitizácia Východného partnerstva sa však môže stať pascou, ak v dôsledku strategických záujmov EÚ rezignuje na svoje základné hodnoty mieru a ľudských práv. Preto aj voči svojim politickým spojencom musí uplatňovať politiku kritického dialógu, napr. v otázke slobody slova alebo férovosti volieb.
Zároveň však musí vyslať jasný signál, napr. v podobe stanovenia termínu a podmienok zavedenia bezvízového režimu s Ukrajinou bez stanovenia dodatočných podmienok, keďže ide primárne o rozhodnutie politického charakteru. Po viac ako desiatich rokoch východnej politiky EÚ je však hlavným poučením, že odďaľovanie zásadných politických rozhodnutí, napr. vzhľadom na Ukrajinu, prináša rast nákladov na ich neskoršiu realizáciu. Platí to pre otvorenie trhov, ale aj hraníc pre pohyb občanov bez víz. Iná by bola cena integrácie Ukrajiny pred rokom 2010, iná je v súčasnosti a iná bude vtedy, ak by aj pre frustráciu z nenaplnených očakávaní upadla do úplného chaosu a Európa bude nútená otvoriť svoje hranice z čisto humanitárnych dôvodov.