Ukazovatele nerovnosti sa sledujú od 80. rokov minulého storočia. Vtedy zarábalo horných 10 percent populácie v rozvinutých štátoch sveta sedemkrát viac ako dolných 10 percent. Dnes sa tento rozdiel v príjmoch priblížil k rekordnému číslu 10. Konštatovala to aj predošlá správa spred pol roka.
Rozdiely v majetku sú ešte výraznejšie. Horné percento vlastní 18 percent bohatstva, kým dolných 40 percent iba tri percentá. Príbeh je vo všade rovnaký: chudobní majú viac dlhov, bohatí zase viac statkov. Jedinou krajinou, kde príjmová nerovnosť klesla, je Turecko.
Finančná kríza nedobrú situáciu ešte zvýraznila. Štáty, ktoré postihla najviac, zaznamenali aj najväčší pokles v príjmoch chudobnejších, kým bohatí stratili len málo. Často zmieňované „všetci sme v tom spolu“, čo je, mimochodom, aj názov správy OECD, teda neplatí. Kým niekto príde o všetko, iný na tom môže ešte získať.
Platí však, že príjmovú nerovnosť tlmí regulovaná redistribúcia, teda najmä formou daní či podporou v nezamestnanosti. K rastu príjmových a majetkových rozdielov potom prispelo aj úsilie o rozpočtovú konsolidáciu, keď sa vlády zamerali na úsporné opatrenia a znižovali sociálne dávky, investície do vzdelávania a podobne. Napriek tomu však miera zadlžovania globálne narastá a takisto je na rekordnej úrovni. V súčasnosti sa svetový dlh pohybuje okolo nepredstaviteľných 200 biliónov dolárov!
Existuje vôbec možnosť, ako sa z tohto začarovaného kruhu dostať von? Odpoveď je hodná prinajmenšom Nobelovej ceny. Ekonomická nerovnosť totiž znamená aj sociálnu a politickú nevraživosť a je živnou pôdou pre extrémizmus vo všetkých jeho podobách. Určitá miera nerovnosti je potrebná a zdravá, ale nesmie prekročiť kritickú hranicu – a to sa podľa správy OECD už stalo. Ako konštatoval jej generálny tajomník Angel Gúria, situácia je neúnosná a dosiahli sme bod zlomu. Návod pre ďalšie smerovanie by mohli poskytnúť rozdiely medzi jednotlivými krajinami.
Najvyššiu mieru nerovnosti vykazujú USA, kým pomerne lepšie sú na tom Švédsko, Fínsko, Nórsko a vari trochu prekvapujúco aj Slovensko. Znamená to, že určitá miera regulácie a prerozdeľovania majetku prináša i pozitíva, kým, naopak, filozofia „každý sám za seba“ s čo najmenšou mierou zasahovania a s nízkymi daňami nemusí viesť k želanému výsledku a všeobecne spokojnejšej spoločnosti. „Zasahovanie“ do ekonomiky má však rozličné podoby a treba rozlišovať medzi zásahmi centrálnych bánk a vlád. Ukázalo sa, že opatrenia prijaté na úrovni centrálnych bánk situáciu nezlepšujú, no takisto ani úsporné vládne kroky nevedú k udržateľnému riešeniu.
Celkom zásadná sa zdá byť filozofia ekonomického rastu a jeho pokračovania. Správa OECD hovorí o obnovení rastu, ak sa nám podarí zmierniť majetkovú nerovnosť. Nebolo by však lepšie konečne začať diskusiu na najvyššej úrovni, ako bude spoločnosť fungovať v prostredí, keď ekonomika jednoducho nebude schopná rásť? Prírodovedci upozorňujú na túto nevyhnutnosť už desaťročia, ekonómovia však tento argument stále zahrávajú do autu. Tvrdia, že ide o problém ďalekej budúcnosti. Ale už teraz treba diskutovať o tom, či pokračovanie ekonomického rastu neprináša viac problémov ako riešení. Až potom sa azda pohneme ďalej. Aspoň o malý krok.