Staré vedenia SAV, nové vedenie, niektorá z vlád? Hľadajú sa príčiny a dôsledky odsunu rozhodnutia, ktoré má zásadne ovplyvniť a zmeniť ďalšiu činnosť tejto významnej inštitúcie. Nájde sa ich iste viac, ale jednou z nich je určite otázka peňazí. Preč sú časy štedrého financovania, v rámci ktorého sa dal robiť slobodný, plnohodnotný základný výskum, ale aj udržiavať napríklad zámok v Smoleniciach.
Nepríde po schválení transformačného zákona SAV vytriezvenie a sklamanie? Zdá sa, že riziko je veľké a „veľké oči“ nie sú na mieste.
Problémy s financovaním nielen SAV, ale celej vedy na Slovensku sa začali už v 90. rokoch minulého storočia. Postupne sa znižovali prostriedky zo štátneho rozpočtu, peniaze na granty či pre Agentúru na podporu vedy a výskumu. V tom období veselo pokračovala privatizácia a s ňou sa postupne menila i domáca podnikateľská sféra. Mnohé privatizované podniky postupne zanikali, redukovali sa, menili majiteľov a tie, čo ešte ako-tak prežívali, mali iné starosti, než finančne podporovať výskum a vývoj.
Žiaľ, podobný osud postihol aj väčšinu výskumných ústavov, ktoré boli finančne napojené najmä na domácu podnikateľskú sféru a závislé od nej. V minulosti sa budovali a začleňovali do zoskupenia príbuzných hospodárskych subjektov – tzv. výrobno-hospodárskych jednotiek, známych pod skratkou VHJ. Tie zabezpečovali nielen financovania výskumu, ale aj realizáciu jeho výsledkov. Objednávali si výskumné témy, dbali na ich efektívne riešenie a najmä na využitie ich výsledkov.
V známom systéme V-V-V (výskum – vývoj – výroba) bolo trvanie riešenia maximálne päť rokov a návratnosť investície (nákladov na výskum) sa požadovala do troch až piatich rokov. V tomto časovom intervale sa aj vtedy ťažko hľadal priestor na rozsiahlejší základný, akademický výskum. Jeho výsledky, hoci mali vysokú odbornú úroveň, si iba ťažko hľadali cestu na konkrétne využitie. Hlavne z časového dôvodu. Podniky ich potrebovali realizovať za tri až päť, a nie za osem až desať rokov.
Postupná atrofia väčšiny priemyselných výskumných ústavov vzbudzovala v určitej časti SAV, najmä v technicky zameraných ústavoch, nádej, že môžu zaujať na domácom výskumnom poli pozície, ktoré postupne uvoľňovali decimované výskumné ústavy.
Akadémia sa pripravovala na prechod časti svojich zložiek na aplikovaný výskum, priemyselné inštitúty. Aj na to má slúžiť jej transformácia, ktorá mala uvoľniť cestu pre viaczdrojové financovanie, pre vstup finančných zdrojov z hospodárskej sféry, z priemyslu. Sú tieto nádeje reálne a opodstatnené? Nepríde i po schválení transformačného zákona vytriezvenie a sklamanie? Zdá sa, že riziko je veľké a „veľké oči“ nie sú celkom na mieste.
Priemyselné výskumné ústavy nekončili nedávno preto, že nemali úroveň, odborne erudovaných pracovníkov či vynikajúce výsledky. Skolabovali najmä preto, že o domáci výskum prestal byť záujem a v podstate ho nemal kto financovať. Domáce subjekty, výrobno-hospodárske jednotky, padli a zahraniční investori nemali a naďalej nemajú záujem rozvíjať vedu na Slovensku. Ide o členov medzinárodných „VHJ“, ktoré majú v zahraničí svoju silnú výskumnú základňu. Do jej činnosti slovenský výskum pustia len ťažko alebo vôbec nepustia.
Príbeh slovenského aplikovaného priemyselného výskumu by mal byť poučením i pre Akadémiu vied. Veď aj priemyselný výskum išiel do transformácie a privatizácie s veľkými očakávaniami a nádejami. A skončil…