Táto vzdelanostná neukotvenosť z nich robí veľmi manipulovateľnú zložku obyvateľstva. Ak sa ujmú nejakých kompetencií, sami sa stávajú manipulátormi.
Asi do tohto rámca by som zasadil svoje pripomienky a úvahy o významne nedávno medializovanej správy, podľa ktorej sa 50 percent slovenskej verejnosti vyjadrilo, že školstvo „prešľapuje na mieste“. Zdanlivá jasnosť a jednoznačnosť uvedeného zistenia má však vážne nedostatky.
Pochybný prieskum
V prvom rade je metodologicky nesprávne, ak sa v prieskume verejnej mienky zisťujú názory na priširoké a mnohoznačné témy. A školstvo takou je. Veď na aké školstvo sa tento odsudok (ak považujeme „prešľapovanie“ za negatívum) vlastne viaže? Na základné, stredné všeobecné, odborné či na vysoké? Alebo, nebodaj, na všetky? To by bol skutočne „závažný“ výsledok – hodný toho, aby ho prevzalo najautoritatívnejšie verejnoprávne masmédium.
Pre väčšinu odborne nepripravenej diváckej verejnosti dokázal jednou vetou zhodnotiť celú štruktúru nášho školstva! Tvorcovia zverejneného výsledku očakávajú medzi prijímateľmi informácie väčšinu takých, ktorým neostáva iné, len ju prijať a zaradiť do svojho vedomia a názorového spektra.
Skutočnosť je však taká, že to nie je možné. Ešte stále žijú tí, čo mali možnosť získať kvalitné všeobecné vzdelanie, a tiež tí, ktorí ho ďalej kultivovali v nezdecimovanej Slovenskej akadémii vied a na mnohých iných postoch, ktoré si vyžadovali rozhľad a schopnosť prenikať do hĺbky problémov. A ešte stále títo spoluobčania majú dosť síl na to, aby sa aspoň k niektorým prípadom masírovania mozgov vyjadrili.
Masovo zverejnený výsledok o prešľapujúcom školstve podáva tiež doklad o úrovni producentov informácie. Rád by som osobne spoznal predstaviteľov tej firmy, ktorá pripravila takýto prieskum, a zistil, čím sa kvalifikovali títo majstri vedy a výskumu na to, že mohli v médiách uverejniť takúto nič nehovoriacu, až zavádzajúcu, informáciu.
Takže mediálna príprava?
Z takéhoto a jemu podobných výsledkov sa totiž nedajú vytiahnuť žiadne výstupy, ktoré by sa využili pri náprave negatívne posúdeného stavu. Preto význam tohto rangu výsledkov spočíva len v ich psychologickom účinku – buduje ničím nepodložený odpor k akémukoľvek zvolenému objektu, ktorým bolo tentoraz školstvo. Ide o masírovanie verejnej mienky proti súčasnému stavu školstva a proti vzdelávacej politike.
Iste si to zaslúži, ale k zverejnenému výsledku treba dodať to podstatné: Čo podľa respondentov súčasnému školstvu chýba? S tým by sa už dalo pracovať, nad takýmto výsledkom by sa mohlo zamyslieť aj ministerstvo. A potom by mohlo verejnosť informovať, prečo presadzuje práve takú vzdelávaciu politiku, ktorá prešľapuje na mieste, a prečo je to tak dobre.
Následne je celkom prirodzené klásť si otázku: Prečo treba takto verejnosť „informovať“ a komu to prospeje? Že by išlo o súčasť mediálnej prípravy – buď na boj s ministerstvom školstva a vládou, alebo na to, že politická moc, či už vládna, alebo opozičná, pripravuje nejakú bežne nestráviteľnú zmenu vo vzdelávaní?
Možno sa len domnievať, že je potrebné (pretože strategickí investori si to tak prajú) ešte viac ponížiť všetkých tých, ktorí si napriek doterajším krokom v politike vzdelávania stále myslia, že k dôstojne prežitému životu im môže výrazne prispieť vzdelanie orientované na kultivovanie svojej osobnosti a celkového rozhľadu. V naozajstnej demokracii ide navyše o významný príspevok k prehlbovaniu občianskej zodpovednosti.
Zodpovednosť sa stráca
Rezignovali sme teda na prípravu mladého človeka k dôstojnému prežitiu života v ére rozvoja informačnej spoločnosti? A naša demokracia nepotrebuje zodpovedného občana?
Možno je za tým skutočná starosť o nápravu toho, čo sa za posledných dvadsať rokov v školstve zbabralo. Škoda však, že v tom prípade v medializovanej informácii nezaznel aj návrh na riešenie, ktorým v trhovo orientovaných finančných vzťahoch nemôže byť systémovo korektné nič iné ako rozpočtovanie podstatne väčšieho množstva peňazí do rezortu. A nevyžívať sa v reformách.
Samozrejme, dalo by sa z hľadiska faktu, že takejto zbytočnej informácii sa dostala nadmerná pozornosť, pozrieť aj na intelektuálnu úroveň osadenstva médií. Ak by bola aspoň priemerná, podložená takým potrebným všeobecným vzdelaním, mohlo si masmédium splniť svoj diel zodpovednosti a nepustiť ju do vysielania. RTVS na rozdiel od tých komerčných má predsa aj určitú zodpovednosť za ovplyvňovanie verejnej mienky. Iba ak by už nemala.