Výsledok nedeľného hlasovania možno považovať najmä za facku nemeckému modelu úspornej politiky. Pritom je jedno, či Grécko bude aj naďalej členom eurozóny, alebo nie. Ak áno, nebude to za doterajších prísnych podmienok Nemcov. Ak nie, najmocnejšia žena sveta zrejme nedokázala udržať súdržnosť Európskej únie a eurozóny. A to bol zatiaľ jeden z hlavných cieľov zahraničnej politiky vlády v Berlíne. Preto liberálny týždenník Der Spiegel mohol skonštatovať, že politické prežitie Merkelovej závisí výlučne od ďalšieho vývoja eura.
Grécko sa stalo iba akýmsi predskokanom celého radu vážnych výziev, ktoré Európania budú musieť spolu zvládnuť.
Deň po referende kancelárka poskytovala žalostný pohľad. Konzervatívny týždenník Focus v pondelok uverejnil fotografie úplne vyčerpanej ženy, ktorá po stretnutí s francúzskym prezidentom Françoisom Hollandom iba opakovala, že čaká „presné návrhy z Atén“. Rozumný človek sa pritom nečuduje, že sa rokovania medzi Gréckom a medzinárodnými veriteľmi doteraz neskončili úspešne. Politička, ktorá zatiaľ tak prísne trvala na dodržiavaní úsporného programu, takými rečami vôbec nebudí dojem, že by nástojila na vymedzenom predmete rokovania s Gréckom. Skôr pôsobí, akoby už o tom stratila prehľad.
Nemci zrejme zažijú istý druh revolúcie. Veď vláda v súvislosti s najnovšími udalosťami v Grécku vôbec nepôsobí suverénne. A to nielen voči svojim občanom, ale ani voči vlastným ľuďom. Už dávnejšie kolujú zvesti, že Merkelová prestala dôverovať ministrovi financií Wolfgangovi Schäublovi. Súčasne koaliční partneri nevedia nájsť spoločný postoj k Aténam. Preto veľa Nemcov pochybuje, či má ich vláda vôbec vážny záujem o vecné riešenie krízy v eurozóne.
Uznávaný filozof Jürgen Habermas nedávno uverejnil esej v liberálnom denníku Süddeutsche Zeitung, v ktorom ostro vyčítal kancelárke, že vraj pri hľadaní všestranne uspokojivej dohody s Grékmi zastupovala výlučne záujmy tých, čo v tejto balkánskej republike investovali. Zatiaľ sa nik z radov nemeckých intelektuálov neodvážil na taký jednoznačný útok proti Merkelovej.
Ešte zaujímavejší vývoj možno sledovať v Merkelovej vlastnej strane CDU. Nemci už dobre poznajú konzervatívca Wolfganga Bosbacha, ktorý roky kritizuje to, čo sa deje okolo Grécka a eura. V poslednom čase nachádza čoraz väčšiu verejnú podporu z radov kresťanských demokratov. V zásade sa Nemci môžu z toho tešiť. Znamená to, že ich demokracia je dostatočne rozmanitá. V rokovaniach s Grékmi však ide o to, aby Európa zostala nielen dôveryhodná, ale vôbec spôsobilá prijímať nejaké rozhodnutia. Európania predstavujú iba časť veriteľov Atén. Podľa toho, či budú ešte vedieť presadiť svoje návrhy, možno vyvodzovať závery, ako budú oceňovať starý kontinent najvplyvnejšie krajiny a svetové inštitúcie. Aj v tejto súvislosti je to dosť háklivé, keď Merkelová pôsobí ako oslabená líderka.
Grécko sa stalo iba akýmsi predskokanom celého radu výziev, ktoré Európania budú musieť spolu zvládnuť a ktoré môžu mať ešte vážnejšie dôsledky ako kríza v eurozóne. Treba mať stále na pamäti konflikt na Ukrajine či ustavičný prílev migrantov. Pokiaľ by Nemci ako doterajší motor zjednocovania EÚ nedokázali rozhodne zastupovať európske záujmy, vzniklo by nebezpečné politické vákuum. Európania riskujú, že stratia zjednotenú politickú reč, teda to, čím po roku 1989 získali vo svete veľkú autoritu.