Navyše dostal pokutu dvadsať miliónov korún. Verejnosť si oddýchla a spolu s Rathom a ďalšími odsúdenými čaká na odvolacie konanie.
Rath je príkladom, že keď sa prekročí zákonná hranica, vyšetrovatelia a žalobcovia nezostanú sedieť so založenými rukami. Stali sa samostatnými, sebavedomými a voči politickým tlakom imúnni.
Do „pruhovaného obleku“ už v minulosti muselo ísť niekoľko starostov, zákonodarcov i minister financií Zemanovej vlády Ivo Svoboda. Exprimátor Chomutova a bývalý senátor za ODS Alexandr Novák dostal štyri roky za korupciu vo výške štyridsať miliónov (Rathovi súd prišil dvojnásobok za polovičnú sumu) a po dvoch rokoch išiel domov. Zaručil sa za neho bizarný spolok motorkárov. Skrátka, stalo sa českou tradíciou zatvárať aj púšťať, politik-nepolitik. Rath je však trochu iný prípad. Podľa justície vniesol do úplatkárstva a falšovania verejných zákaziek v Stredočeskom kraji systém. Bol to pritom práve on, čo sa preslávil ostrou kritikou pravicových politikov vládnucich v kraji a spravujúcich zdravotníctvo, o ktorých tvrdil, že kradnú. Zlodej kričí, chyťte zlodeja!, pripomína staré príslovie. Polícia Ratha zatkla s úplatkom v ruke, presnejšie v škatuliach od vína. Preto sa jeho kauza javila od začiatku ako jasná a politici sa od bývalého kolegu rýchlo dištancovali.
Samotný Rath sa však náporu dôkazov, svedectiev a odpočúvaní bráni. Aj po tom, čo spis narástol na 1 500 strán a vypočutých bolo 94 svedkov, tvrdí, že sa stal obeťou sprisahania a jeho proces je politický. Hlavná štátna zástupkyňa Lenka Bradáčová, ktorá stála pri začiatku prípadu, si na ňom vraj vybudovala svoju kariéru.
Hoci rok a pol trvajúca väzba, ktorú skritizoval aj Ústavný súd, a ďalšie okolnosti sa museli na Rathovej psychike podpísať, stále pred sebou máme slávneho hráča a bojovníka, ktorý si svoje kroky dôkladne premýšľa. Preto sa snažil znedôveryhodniť sudcu Roberta Pacovského, striedal advokátov, zdržiaval a obštruoval. V médiách potom vystupoval ako človek perzekvovaný, ponižovaný súdom, ktorý je nelegálny i nelegitímny. Veľa ľudí mu to dodnes verí a zastáva sa ho aj bývalý premiér Jiří Paroubek, ktorý Ratha priviedol do najvyšších poschodí politiky.
Napriek všetkému humbugu sa však Rathova vina javí ako pravdepodobná. Všetko, čo predvádza, mu má skôr vydláždiť cestu k ďalším súdnym inštanciám, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň sa dá tušiť, že aj po prepustení z väzenia bude chcieť zostať verejne činný – hovoriť, písať, robiť politiku. Svoju vytrvalosť už kedysi predviedol ako vodca lekárskych odborov aj lekárskej komory, rovnako ako špičkový rečník v radoch sociálnodemokratických poslancov.
ČSSD pritom môže byť rada, že ju Rathova kauza príliš nepoškodila. Voliči jej bývalého hajtmana odpustili a ČSSD ďalej vedie Stredočeský kraj. Na rozdiel od stíhaného expremiéra Petra Nečasa z ODS, Rath nebol vnímaný ako typický sociálny demokrat a na jeho spolustraníkov sa nevalí nespokojnosť s ich prácou pri riadení krajiny.
Napriek tomu politici tento súd pozorne sledovali. Mnoho z nich má vo zvyku vyťažiť zo svojich funkcií, čo sa dá. Rath je príkladom, že keď sa prekročí zákonná hranica, vyšetrovatelia a žalobcovia nezostanú sedieť so založenými rukami. Stali sa v posledných rokoch samostatnými, sebavedomými a voči politickým tlakom imúnni. Len aby im to vydržalo!
Pozornosť sa upína na vládu a parlament, kde sa pripravuje novela zákona o štátnom zastupiteľstve. Ťažko si však predstaviť, že by si niekto z politikov trúfol klepnúť mu po prstoch. Občania, ktorým proces s Rathom ukázal, že sa v Česku nemeria dvojakým metrom, by to zrejme nedovolili.