Spolu sme blúdili po meste, vyhýbali sa streľbe, obchádzali mláčky čerstvej krvi a tehlové pamätníčky padlým. Po pár dňoch, keďže som bol práve na dovolenke z vojenskej služby, som sa stratil doslúžiť zvyšné mesiace na druhom konci republiky. Kolega sa ocitol na fotografiách titulných stránok novín, aj s autom, aj s heslami. A po čase aj pred normalizačnou previerkovou komisiou.
Previerková komisia konštatovala, že preverovaný súdruh má pomerne široký politický rozhľad, ale s nesprávnymi názormi. Nesúhlasí s bratskou pomocou spojeneckých vojsk. Neuznáva vedúcu úlohu strany. Komisia odporúčala preradiť súdruha na menej zodpovednú prácu v rámci závodu.
Radi by sme vedeli, na čom sa budú zabávať naše deti či vnuci. Na outfitoch dnešných celebrít, ktoré zostarnú rovnako ako zväzácke košele? Na obdive privatizácie pri ruinách kultúrnych pamiatok?
Keď sa kolega išiel opýtať riaditeľa, kde teda skončí, keď je zaradený ako referent investícií a nižšia funkcia už nejestvuje, dozvedel sa, že zostať pracovať môže, ale riaditeľ dostal príkaz znížiť mu plat. Išlo o citeľný zásah do rozpočtu mladej rodiny, a tak mu riaditeľ ponúkol, že keby si našiel prácu inde, nebude mu robiť prekážky. Sľúbil mu, že záznam z previerky nepošle na nové pracovisko, zadrží ho u seba, ale najviac pol roka, viac nemôže.
Kolega našiel inzerát nejakého úradu, kde hľadali pracovníka na oddelenie investícií. Zaklopal na dvere vedúceho, kde sedel namosúrený chlap. Ponúkol mu svoje služby: maturoval na priemyslovke, nedokončil stavebnú fakultu, mal niekoľkoročnú prax v odbore. Vedúci potvrdil:
- Tak nemáte dokončenú vysokú školu a nie ste ani členom strany…
- A to musím? – vyhŕkol kolega.
- Čo ste hlúpy? – vybuchol vedúci.
- To je tiež podmienka prijatia? – prekvapil ho kolega.
- Zmiznite! – uzavrel prijímací pohovor vedúci.
Kolega onedlho naďabil na inú organizáciu, kde boli radi, že získajú technika, ktorých bol vždy nedostatok, dokonca dostal aj pôvodný plat. Keďže práci rozumel a nikto ho neudal, na staré hriechy sa zabudlo a po čase si dokončil aj vysokú školu. Roky organizoval výstavbu po celej republike. Až kým ktosi nesprivatizoval podnik. Nový majiteľ zamestnancov prepustil, budovy výhodne prenajal zahraničnému obchodnému zastúpeniu a odišiel zimovať do Thajska.
V tohtoročnom horúcom auguste sme sa s kolegom stretli v záhradnej reštaurácii. Smiali sme sa na ľudskej hlúposti a chamtivosti, ktoré sú bez medzí v čase i v priestore.
Radi by sme však boli vedeli, na čom sa budú zabávať naše deti či vnuci. Na outfitoch dnešných celebrít, ktoré zostarnú rovnako ako zväzácke košele? Na zvyškoch podnikateľsky využitých národných parkov? Na slobodnom trhu s dotovanými potravinami? Na obdive privatizácie pri ruinách kultúrnych pamiatok, ako je kaštieľ v Moravanoch? Na betóne parkovísk a logistických centier miesto najúrodnejšej pôdy? Alebo na horúčavách, keď záhradné reštaurácie otvoria už len medzi Vianocami a Veľkou nocou? Na úpadku bulváru, keď oligarchovia zakotvia svoje jachty od jari do jesene za polárnym kruhom? Na dávnej nezamestnanosti, keď pracovný trh bude pukať pod nedostatkom strážnych služieb luxusných víl a majetkov, ochrany štátnych hraníc, staviteľov plotov medzi krajmi, okresmi, obcami, štvrťami, ulicami?
Pokrok sa nezastaví. Naši vnuci už budú v chladnej pivnici iste sledovať v 5D formáte reklamu na pivo v tabletkách. Smiať sa budú najmä platení zabávači.