V zákonných pravidlách hovorí všetko v prospech žiaka (respektíve rodičov) a jeho „slobody“. Ak dôjde k sporu, riaditeľ sa neodváži postaviť na stranu svojho kolegu. Raz preto, že rodičia školu sponzorujú, inokedy preto, že majú vplyvné postavenie. Drzé, násilnícke dieťa nemožno poslať zo školy preč za žiadnych okolností. Učiteľ sa ho nesmie dotknúť, niečo mu vyčítať, dať mu zlú známku, pretože to je ponižovanie. Pomaly sa nesmie naň ani prísne pozrieť. S miernym zveličením – listina o právach dieťaťa, pri sofistikovanej právnej interpretácii, znemožňuje vyučovanie. Nášmu dieťaťu nebudete vnucovať nejaké vedomosti! A nezabudnite – má právo na svoj názor!
Žiakovi treba vyjsť v ústrety a chápať jeho individualitu. Vždy, aj keď práve v tejto chvíli nemá náladu písať diktát alebo si chce ísť cez vyučovanie pofajčiť na záchod. Učiteľ môže byť kedykoľvek obvinený zo šikanovania. Nesmie sa brániť, ak je napadnutý. Po incidente sa musí mať na pozore, aby nedal zlú známku, pretože by to bolo zaujaté hodnotenie. Koho zaujíma, ako sa v budúcnosti zapojí do pracovného procesu dieťa, ktoré nemieni rešpektovať a nerešpektuje školský poriadok?
Kult prehna- ného „pozitivizmu“ nás priviedol ku karikatúre pôvodnej myšlienky. Chválime a prijímame všetko, uspokojíme sa s čímkoľvek, pretože je pohodlné od žiakov nič nežiadať.
Čakáme azda, kým z našich škôl začnú vychádzať neotrasiteľne drzí ľudia, neschopní poriadnej práce? Čoraz častejšie sa možno stretnúť s takými jedincami. ktorí sú takí „slobodní“, že sa to prejavuje chaotickosťou ich myslenia, neschopnosťou domyslieť dôsledky svojho konania. Množia sa absolventi, ktorí sa sťažujú, že ich stíha nespravodlivý osud. Nie sú to tí, ktorí boli v škole vždy chválení? Ktorým nikto nepovedal, že nič nevedia, pretože sa neučia? Počuli vždy iba „si dobrý, výborný, skvelý, perfektný, …, ach, tentoraz máš smolu“. Ale tá „smola“ bola dôsledkom lenivosti, bohorovnosti a nedotknuteľnosti a po skončení školy sa zmenila na „rany osudu“. Život, na rozdiel od školy, nerozdáva len sladké slovné hodnotenia. Kult prehnaného „pozitivizmu“ nás priviedol ku karikatúre pôvodnej myšlienky. Chválime a prijímame všetko, uspokojíme sa s čímkoľvek, pretože je pohodlné od žiakov nič nežiadať, mať pokoj s ich rodičmi. Ak je nejaký učiteľ neústupčivý, má nároky, hoci i odvodené zo štátneho vzdelávacieho programu, môže sa mu stať, že bude obvinený z ničenia sebavedomia.
Mnohým ľuďom uniká rozdiel medzi právom na vzdelávanie a právom na vzdelanie! Na prvé majú mať naozaj všetci právo, to druhé nemožno zaručiť! Nikomu nemožno vzdelanosť vdýchnuť, ak nemá predpoklady a/alebo ak nemá dostatočný záujem a usilovnosť.
Viem, že mnoho vecí je v našom školstve z princípu nedobrých a je ťažko sa im vzpriečiť. V časoch všeobecnej povrchnosti ťažko od školstva čakať lepšie produkty jeho práce. Bojím sa, že o dobrých školách tlač nakoniec písať nebude, nebudú mať atraktívnu ponuku, budú mať ťažkosti, pretože poctivou prácou a starostlivosťou o žiakov budú robiť rodičom starosti. Je to nerovný zápas, ale je to zápas o našu ľudskú i ekonomickú budúcnosť.
Nehovoril som o kladných stránkach nášho školstva, o usilovnosti a úspešných výsledkoch práce stoviek škôl a tisícok učiteľov. Ani som neprepadol nešváru všetko spochybniť a pošpiniť. Iba chcem, aby sme sa zamýšľali a hľadali odpoveď na otázku – koho obrazom sú naše deti – školy, rodiny alebo nebodaj spoločnosti, v ktorej žijú? Odpoveď by nemala byť ťažká.