Slovensko viac neposkytuje rozvojovú pomoc, ale rozvojovú spoluprácu. Nejeden čitateľ sa už zrejme niekedy na spolupráci podieľal, málokto ju však niekomu poskytoval. Jazykový novotvar je neobratným odrazom snahy reflektovať údajnú zmenu v prístupe k chudobným krajinám. Už nie sú odkázané na našu pomoc, odteraz s nimi spolupracujeme ako rovný s rovným. Len tá drobnosť, že my im tú spoluprácu poskytujeme, naznačuje, o akú „rovnosť“ ide.
O povahe „spolupráce“ medzi darcami a prijímateľmi sa vedú polemiky a kritici najčastejšie poukazujú na mocenský nátlak, ktorý „poskytovanie spolupráce“ umožňuje. V neobvyklej nahote tento vzťah ukázala kríza veriteľov gréckeho dlhu. Hoci politická korektnosť má svoje miesto vo verejnej debate, v tomto prípade zastiera pretrvávajúci neokoloniálny vzťah medzi dnes údajne suverénnymi štátmi.
Slovensko pochopiteľne nie je dôležitým hráčom a iba opakuje už viac ako desať rokov staré formulácie prichádzajúce z prostredia medzinárodných organizácií ovládaných západnými štátmi. Aspoň na mimovládnej úrovni by však človek dúfal, že bude naplňovaná nielen litera, ale aj duch zákona. Ako to však priznávajú samotné mimovládky: „aktívna participácia ľudí, pre ktorých pracujeme, nie je najsilnejšou stránkou väčšiny organizácií […], stále nie sú ojedinelé prípady, kedy myšlienka projektu vzniká na Slovensku a k nej sa potom hľadá partner a vhodná cieľová skupina“. Oceniť však treba ich schopnosť sebareflexie.
Zaujímavejšia než tieto jazykové nuansy bola parlamentná rozprava, v ktorej minister Lajčák bránil poskytovanie spolupráce stredne bohatým európskym krajinám. Pomohol si dnes už overenou argumentačnou schémou: „Hlavnou pridanou hodnotou našej rozvojovej pomoci je naša transformačná skúsenosť. Logicky ju nebudeme ponúkať subsaharskej Afrike, ale západnému Balkánu a v krajinách na východ od našich hraníc.“
V prvom rade je otázne, akéže to poznanie môžeme ponúknuť. Má pán minister na mysli korupciu, alebo by radšej vyvážal porušovanie ľudských práv diskriminovaných menšín, alebo je azda zloženie slovenskej vlády prejavom rodovej rovnosti?
Nielen, že ministrov argument upevňuje v mnohom problematickú predstavu, že sa máme dobre, pretože sme úspešne transformovaní, ale zároveň odvádza pozornosť od záujmov, ktoré prenikajú do našej rozvojovej spolupráce. Výber krajín, v ktorých pomáhame, nie je náhodný. Spoluprácu poskytujeme tam, kde sú naše národné záujmy. Logika tu teda je, ale je to logika egoistického sebazáujmu. Nepomáhame v prvom rade najchudobnejším, ale zameriavame sa na krajiny, ktoré sú dôležité pre nás alebo našich politikov. Fabula o pridanej hodnote úspešnej transformácie slúži na zakrytie tejto skutočnosti. Parlamentnú diskusiu doplnil Martin Poliačik z SaS. Prepojil financovanie rozvoja so súčasnou utečeneckou krízou. „Ak by bola rozvojová pomoc cielená a braná vážne možno posledných 10 alebo 15 rokov všetkými krajinami, ktoré sa na nej zúčastňujú, možno niektorí utečenci vôbec nemuseli odísť z domu.“ Zarážajúce je, prečo nehovoril o posledných 60 či 70 rokoch, počas ktorých bola poskytovaná rozvojová pomoc.
Možno ak by sa nad touto skutočnosťou zamyslel, zapochyboval by o tom, či rozvojová pomoc naozaj pomáha, či je lepší život možný v nerovných podmienkach súčasného svetového ekonomického systému, ktorý sa vo svojich hlavných rysoch nezmenil už niekoľko storočí. Bohatí naďalej vykorisťujú chudobných bez ohľadu na pomoc či spoluprácu.
Ale práve tu ponúka nový slovenský zákon najzávažnejší posun. Jedným z dvoch princípov rozvojovej spolupráce je zosúlaďovanie slovenskej verejnej politiky s cieľmi rozvojovej spolupráce. Je zrejmé, že parlament sa chystá prijať zákon, ktorý vláda nijakým spôsobom nedokáže naplniť. Musela by zásadne zmeniť štátne politiky, ktoré v mnohom považujeme za bežné. Ak by chcela znižovať chudobu, musela by napríklad obmedziť dovoz textilu z chudobných krajín, alebo zaviesť ťažko predstaviteľné redistribučné schémy dorovnávajúce mzdy zamestnancov v Bangladéši. Ak by chcela obmedziť dopad klimatických zmien na chudobné krajiny, zrejme by musela odmietnuť produkciu osobných áut, ktoré sa vo veľkej miere podieľajú na produkcii skleníkových plynov. Takýchto príkladov je množstvo a Slovensko cieľ súladu svojich politík porušovalo už predtým, len teraz ho začne porušovať ako jeden z dvoch princípov zákonnej normy o rozvojovej spolupráci.
O to zrejmejšia je bezvýznamnosť nového zákona. Nielen, že reguluje tok finančných prostriedkov, ktorých dopad stojí proti mohutnej vykorisťovacej mašinérii nadnárodných korporácií, miestnych politických elít a spotrebiteľov v bohatých krajinách. Zároveň svojím cieľom spolupracovať v „rozvoji“ ukazuje naivitu tých, ktorí veria, že rozdelenie sveta na bohatých a chudobných sa dá zmeniť takýmto administratívnym opatrením.