Hovorili sme o mnohých veciach vrátane najnovšej národnej schémy pomoci pre ľudí so zdravotným postihnutím. Tá bola navrhnutá len v roku 2011, už dva roky je v skúšobnej prevádzke a budúci rok vstúpi do celonárodnej platnosti. Pre tých, ktorí chcú vedieť viac, hovorím o tzv. NDIS. Realizáciu tejto schémy je možné považovať za zásadnú reformu v starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá dovtedy platný systém obracia na hlavu. A to aj z pohľadu protinožcov.
Ale pozor! Reforma nebola motivovaná snahou šetriť, tak ako to je pri väčšine reforiem uskutočnených v našom prostredí, ale snahou poskytované služby orientovať viac na klienta a posilniť jeho pozíciu. A to i napriek tomu, že austrálsky model bol i v čase pred spomínanou reformou považovaný za jeden z najlepších na svete. Cieľom bolo zefektívniť to, čo už všeobecne bolo považované za efektívne. Podstata reformy je postavená na návrhoch samotných poskytovateľov služieb a na detailných konzultáciách s ľuďmi z praxe, ktoré prebiehali takmer rok. V našich podmienkach takmer nepredstaviteľné.
Len pre informáciu, ťažiskom celej reformy je spojiť rozpočty jednotlivých rezortov určených pre ľudí so zdravotným postihnutím a určiť celkovú sumu na konkrétneho jednotlivca. Tento si spolu s tzv. brokerom, ktorý je garantom kvality a detailne pozná jeho situáciu, sám určí rozsah a ponuku služieb, ktoré bude využívať. Ak teda daný rok klient nepotrebuje konkrétnu pomôcku alebo službu, na ktorú by mal inak nárok, môže určený rozpočet použiť na iné služby, ktoré zvýšia jeho kvalitu života – či osobného, pracovného, alebo spoločenského.
Ponuku a rozsah služieb už neurčuje žiaden zákon alebo inštitúcia, dokonca už ani organizácia, ktorá služby poskytuje. Uvedenou reformou sa pánom celej situácie stal klient, ktorý ak nie sám, tak s pomocou nezávislého brokera vie, čo je preňho najlepšie. Tento sa už nemusí prispôsobovať možnostiam organizácie, ktorá klientovi poskytuje služby, ale organizácia sa prispôsobuje klientovi. „Náš zákazník, náš pán“ teda nielen v hotelových, ale už aj v sociálnych službách.
Prax je, samozrejme, neporovnateľne zložitejšia a nový model prináša najmä pre poskytovateľov služieb mnohé ťažkosti, na ktoré musia reagovať. Konsenzom prijaté rozhodnutie, do ktorého boli zaangažovaní aj poskytovatelia služieb, však hovorí, že služba tu je pre klienta, nie klient pre službu. Ten, kto sa prispôsobuje, je služba, nie klient.
Doterajšia skúsenosť s reformou je určite pozitívna. Zaujímavosťou však zostáva, že nielen z pohľadu užívateľov a odbornej verejnosti, ale aj z pohľadu širokej verejnosti. A to i za cenu, že ich povinný odvod pre každého pracujúceho Austrálčana sa zvýšil o 1,5 %! Podľa prieskumov verejnej mienky bežný Austrálčan považuje za svoju povinnosť prispievať a je rád, že jeho peniaze sú využívané v prospech služieb, ktoré pomáhajú slabším. Takže nielenže Austrálčania považujú za svoju povinnosť pomáhať, ale okrem toho aj dobrovoľne súhlasia s nárastom odvodov pre štát. Z nášho pohľadu absolútne absurdné!
A teraz niekoľko čísel, ktoré sú absurdné z pohľadu Austrálie. Sedem z desiatich ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku je mimo trhu práce. Ku koncu augusta 2015 úrady práce registrovali okolo 27 800 voľných pracovných miest, z ktorých však bolo iba 1 200 pripravených prijať človeka so zdravotným postihnutím. Podľa nedávno zverejneného prieskumu Eurobarometer 47 % Slovákov uviedlo, že mať kolegu so zdravotným postihnutím je „úplne v pohode“, čo je absolútne najmenej so všetkých členských krajín EÚ (priemer EÚ je 77 %). Na druhej strane však 9 % uviedlo, že mať kolegu so zdravotným postihnutím by „vôbec nebolo v pohode“, čo je po Rumunoch spolu s Čechmi úplne najviac.
Vzhľadom na uvedené čísla, je asi naivné predpokladať, že by sme boli schopní prijať vyššie odvody určené v prospech slabších. Pred jednoznačným odmietnutím by sme však mali myslieť opäť na štatistiku. Zdravotným postihnutím v miere oprávňujúcej poberanie invalidného dôchodku trpí približne 8,5 % z celého ekonomicky aktívneho obyvateľstva SR. Vážnejší údaj však je, že približne 90 % invalidných dôchodkov je priznaných počas aktívneho života následkom chorôb alebo úrazu. Teda niečoho, čo sa môže prihodiť absolútne každému z nás a skôr ako sa nazdáme, budeme na druhej strane – teda medzi tými, s ktorými väčšina „nie je úplne v pohode“.
Ak teda pri rýchlych voľbách nemyslíme na tých, voči ktorým by sme ako slušná spoločnosť mali cítiť povinnosť, tak skúsme myslieť aspoň na seba, pretože nikdy nie je vylúčené, že raz budeme potrebovať podporu my.
Článok vyšiel v rámci projektu Ako na chudobu?, ktorý realizuje Nadácia Milana Šimečku s podporou Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien.