Najhorúcejšími nominantmi boli Sir Richard Bundell, John August List a Charles F. Manski z Northwestern University v Spojených štátoch.
Tak ako vlani ani v tomto roku tipy agentúry nevyšli. Nobelovu cenu za ekonómiu, čo je vlastne cena Švédskej národnej banky (v závete Alfreda Nobela sa o nej nepísalo, vznikla až v roku 1968) získal aj s odmenou osem miliónov švédskych korún (953-tisíc amerických dolárov) anglo-americký ekonóm Angus Stewart Deaton za analýzu spotreby, chudoby a blahobytu.
Spotrebu treba skúmať na základe správania skupín ľudí s rôznymi príjmami, ktoré sa potom dá zovšeobecňovať. Ide o postup, ktorý zjednodušuje výpočty budúceho dopytu.
Viaceré svetové médiá citujú predstaviteľov vedeckej komunity, ktorí vyslovili názor, že túto cenu dostávajú čoraz častejšie ekonómovia za výskum sociálnych aspektov ekonomického rozvoja. Podobný názor má aj švédska Kráľovská akadémia vied. Minulý týždeň vyhlásila, že rozhodnutie o odmenení Deatona motivovala „jeho analýza spotreby, chudoby a životnej úrovne“.
Výskumy Angusa Stewarta Deatona posudzujú také problémy, ako je rozdelenie spotrebiteľských výdavkov a spôsoby merania chudoby a životnej úrovne. Samotný ekonóm na tlačovej konferencii poznamenal, že sa považuje za niekoho, koho trápia chudobní ľudia vo svete a kto sa zaujíma o to, ako by mal vyzerať dobrý život z hľadiska obyčajných ľudí.
„Chcel som spať. V Princetone bolo asi 7.30 ráno, ale veľmi som sa radoval udeleniu ceny,“ povedal Deaton v rozhovore pre britský denník The Guardian.
To, čo dnes pozorujeme, je výsledkom stoviek rokov nerovnomerného rozvoja vo svete bohatých. Tí, ktorí zostali vzadu, tiež chcú lepší život. Podľa ekonóma to vytvára tlak na hranice medzi bohatými a chudobnými. Ak by sa zmenšil počet chudobných, pomohlo by to stabilizovať politickú situáciu v regiónoch vojenských konfliktov.
Jedným z jeho prvých výsledkov výskumov, ktoré zaujali odborníkov, bol článok z roku 1980 v časopise The American Economic Review. Deaton ho napísal spolu s ekonómom Johnom Muellbrauerom z Oxfordskej univerzity. Predstavili v ňom systém takzvaného takmer ideálneho dopytu, teda toho, čo ľudia chcú kupovať. Článok sa dostal na zoznam dvadsiatich najvplyvnejších výskumov, ktoré časopis zverejnil za posledných sto rokov.
Ekonómovia sa usilovali vyriešiť tento problém. Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia sa základné ekonomické modely sústreďovali na „typického“ spotrebiteľa. Vychádzali z toho, že existuje napríklad jeden milión rovnakých spotrebiteľov. V skutočnosti sú však spotrebitelia rôzni.
Hoci sú rozliční, nemôžeme skúmať osobitne každého zo spomínaného milióna spotrebiteľov. Deaton preto navrhol postup, ktorý pomáha výskumom. Spotrebu treba skúmať na základe správania skupín ľudí s rôznymi príjmami, ktoré sa potom dá zovšeobecňovať. Ide vlastne o postup, ktorý zjednodušuje výpočty budúceho dopytu.
Možno raz bude model spotrebiteľsky orientovanej spoločnosti minulosťou a nik sa nebude snažiť o umelú podporu dopytu. Preto majú výskumy anglo-amerického ekonóma význam najmä vtedy, ak spomínaný model prestane fungovať. Vďaka podobným výskumom bude môcť spoločnosť lepšie predpovedať budúce správanie ekonomiky. Ináč povedané, čísla o súčasnosti nám pomôžu v budúcnosti.