Ak sa rozhodne pre druhý variant, neexistuje nič a nik, kto by mu v tom zabránil. Justíciu drží pevne v rukách. Po korupčnej afére v roku 2013, v ktorej sa namočila nielen vláda, ale aj Erdoganova rodina, odvolal vyše tisíc sudcov a prokurátorov, na ich miesta dosadil svojich ľudí. Vyšetrovania zastavili.
Vlani jeho proislamská vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) odsúhlasila paralelný justičný systém, tzv. sulh ceza hakimlikleri, a úrady obsadila sudcami vernými prezidentovi. Tí rozhodujú v prípadoch, keď sa vyšetrujú a zatýkajú najmä predstavitelia nepohodlnej opozície a žurnalisti. A to spôsobom, proti ktorému niet odvolania.
Polovica národa plesá, druhá polovica vo svojej bezmocnosti klesá na mysli. Svetielko na konci tunela nevidno.
Dva dni pred voľbami tak mohli policajne obsadiť a následne dať pod nútenú štátnu správu mediálny koncern Koza Ipek a dve televízne štúdiá, ktoré kritizovali vládu. Na druhý deň už písali a vysielali v zmysle vládnej propagandy. Tretí deň po voľbách prepustili 71 novinárov, zatkli šéfredaktora a vedúceho vydania týždenníka Nokta. Opozičné médiá sa dnes dajú zrátať na prstoch jednej ruky.
Prezidentových zaslepených obdivovateľov nedokáže odradiť nič. Keby AKP zajtra všetkých sudcov nahradila hoci aj pekármi, ktorékoľvek noviny zakázala a nakladateľstvá by mohli tlačiť iba toaletný papier, jej voliči sa nad tým nebudú pohoršovať. Pokiaľ im strana dáva pocit svetovej mocnosti a stavia diaľnice, mosty, elektrárne, priehrady, mešity, obchodné centrá a najnovšie sa chystá vypustiť i vesmírnu raketu, tak si myslia: „Ostatné sa ma, chvalabohu, netýka. To sa týka iba môjho suseda!“
Poniektorí Erdogana priam zbožňujú, ako by bol bohorovný. Sú ochotní preňho zomrieť. Ibaže kým pán Boh je milosrdný, Erdogan nie.
Už pred voľbami bolo jasné, že dôjde k určitému posunu verejnej mienky. Napríklad, že nacionalistická MHP po tom, čo syn jej zakladateľa Turgut Türkeš prešiel do AKP, stratí nejaké percento. Podobne prokurdská ľavicová HDP, ktorá po atentáte v Ankare z obáv o životy svojich prívržencov už neorganizovala predvolebné zhromaždenia a Strana kurdských pracujúcich (PKK) obnovila svoj boj. Nik však nepočítal s takou masívnou stratou: MHP prišla o 4 percentá voličov, teda o 38 poslancov, a HDP o 21 poslancov, teda o jeden milión voličov.
Najpodstatnejšie však je, že AKP nezískala absolútnu väčšinu, ba ani dosť hlasov potrebných na vyhlásenie referenda o zmene ústavy v prospech zavedenia prezidentského systému. Na to jej chýba 13 mandátov. Ale zatiaľ nie je nič vyhraté, ďalšie „presuny" sa očakávajú. Premiér Ahmet Davutuoglu vyhlásil: „Nepriatelia Turecka prehrali…! Voľby 1. novembra boli referendom o novom Turecku. Vy ste ukázali, že staré Turecko je pochované hlboko v zemi a už sa nikdy nevráti!“
Polovica národa plesá, druhá polovica vo svojej bezmocnosti klesá na mysli. Svetielko na konci tunela nevidno. Boli tie desiatky obetí od 7. júna 2015 úplne zbytočné?
Ešte pred voľbami preletel chýr, že sa predchádzajúci prezident Abdüllah Gül, bývalý spolupútnik Erdogana, charizmatický muž, vážený a obľúbený, ktorý sa s istotou pohyboval na medzinárodnom parkete, pohráva s úmyslom založiť novú stranu. Tá by ponúkla prístrešie všetkým členom AKP, ktorí túžia po mieri a zatiaľ tajne nesúhlasia s veľkoosmanskými chúťkami súčasnej hlavy štátu. Táto strana by sa mohla stať svetielkom nádeje.