Hral proti Francúzsku počas piatkovej masakry v Paríži a v utorok zase pre hrozbu bombového útoku na štadión v Hannoveri polícia zrušila prípravný zápas s Holandskom. Aj preto existuje veľa indícií, že Nemecko bude ďalším cieľom atentátnikov.
Pokiaľ zdôrazňujeme, že chceme brániť naše hodnoty aj životný štýl, mali by sme oveľa viac a naliehavejšie vyzývať na európsku solidaritu.
Minister vnútra Thomas de Maiziére hovorí o „vážnom stave ohrozenia“. Pritom povojnové Nemecko nie je konfrontované s teroristami prvýkrát. Príslušníci Frakcie Červenej armády vedeli naháňať strach celému národu tri desaťročia. Postupne sa dozvedáme čoraz viac aj o zločinoch tzv. nacionálnosocialistického podsvetia, ktoré sú predmetom rozsiahleho trestného procesu.
Dosiaľ takmer vo všetkých prípadoch dokázali v Nemecku uväzniť podozrivých nebezpečných ľudí. Tunajšie úrady však iba zriedka budia dojem, že by pochopili a odkryli štruktúry terorizmu včas, a tým vedeli zachrániť aj ľudské životy. Preto väčšina Nemcov nedôveruje tajným službám a neverí ani tomu, že by v krajine fungovala ústavná ochrana občanov.
Po hromadnom vraždení v Paríži sa to v Nemecku prejavuje dvoma smermi. Po prvé, popularita kancelárky Angely Merkelovej naďalej klesá. Až 38 percent Nemcov žiada, aby abdikovala. Naopak, bývalá euroskeptická Alternatíva pre Nemecko, ktorá sa medzičasom zmenila na zbernú nádrž pre „národne uvedomelých“, sa stáva čoraz atraktívnejšou najmä pre voličov na území bývalej NDR.
Po druhé, Nemci zažívajú pozoruhodné debaty o vhodných opatreniach na zvládnutie hrozby militantných islamistov. Pozoruhodné sú najmä preto, lebo sa diskutuje o veciach, ktoré sa zatiaľ považovali za spoločenské tabu. Ide o postup Izraela voči Arabom, o spoluprácu s moslimami žijúcimi v Nemecku a o postoj spolkovej vlády voči Vladimirovi Putinovi.
Nemci majú tradične zložitý vzťah k Izraelu pre nacistické zločiny pred a počas druhej svetovej vojny. Iba málo ľudia vie o tom, že tajné služby obidvoch krajín si vymieňajú know-how už šesťdesiat rokov. Izrael má zlý imidž v Nemecku najmä pre svoju bezpečnostnú politiku, ktorú Nemci často považujú za „znak pohŕdania človekom a jeho právami“.
Po krvavých útokoch v Paríži sa situácia zmenila. Nielen konzervatívci, ktorí tradične udržiavajú dobré kontakty s Tel Avivom, ale aj predstavitelia ostatných politických strán tvrdia, „že si treba vziať Izrael za úspešný vzor v boji proti terorizmu“.
Ešte zaujímavejšie je však to, čo počúvame v súvislosti s moslimami. Aspoň každý desiaty občan Nemecka má migračný pôvod. Napriek tomu politici ani úrady zatiaľ neprejavili veľký záujem o to, aby profitovali zo skúseností bývalých prisťahovalcov pri integrácii nových prichádzajúcich. Teraz sa diskutuje otvorene o tom, či tunajší moslimovia nemôžu byť „najúčinnejšou zbraňou v boji proti islamistom“.
Ruský prezident sa stal novým partnerom aj pre vládu v Berlíne. V mienkotvorných médiách nájdeme veľa argumentov, prečo treba normalizovať vzťahy s Kremľom. Asi môžeme čoskoro počítať aj s tým, že sa zrušia sankcie zavedené proti Rusku v súvislosti s obsadením Krymu. To všetko vôbec nenasvedčuje tomu, že by bola seriózna vôľa nájsť odpovede na základné otázky spojené nielen s teroristickým vyčíňaním v Paríži. Vyvoláva to nedôveru voči vláde v Berlíne.
Pokiaľ zdôrazňujeme, že chceme brániť naše hodnoty aj životný štýl, mali by sme oveľa viac a naliehavejšie vyzývať na európsku solidaritu. Predovšetkým treba vystupovať dôsledne. Nemecko ako najvplyvnejší európsky štát musí v tejto súvislosti konať čo najdôveryhodnejšie. Inak budú v Európe prevládať pocity strachu a slabosti, ktoré sú najväčšou motiváciou pre činy antagonistov nevypočítateľných rovnako, ako je Islamský štát.