Svetové spoločenstvo hľadá odpovede na závažnú situáciu. Spôsobov zmierňovania príčin, ako aj dôsledkov masovej migrácie je viacero. Cesta je však dlhá a strastiplná. Neobíde ani naše malé Slovensko. Budeme nakoniec úspešní?
Pre bohaté krajiny by mal byť prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku teoreticky jednoduchší, pretože majú k dispozícii prostriedky na zavádzanie nových technológií.
Jednou z odpovedí na konvergenciu globálnych kríz je klimatická dohoda z Paríža. Tá sa stane právne záväznou, ak sa k nej pripojí aspoň 55 krajín s najmenej 55-percentným podielom na vypúšťaní skleníkových plynov. Tento proces bude trvať rok od Dňa Zeme, teda od 22. apríla. Po ratifikácii dohody sa každých 5 rokov, teda prvýkrát v roku 2023, bude kontrolovať progres v plnení stanovených cieľov. Očakáva sa, že spolu s poklesom ceny nízkouhlíkových zdrojov energie budú môcť jednotlivé krajiny sprísňovať prijaté limity. Výrazné sprísňovanie limitov je nevyhnutné, ak máme zabrániť otepleniu o menej ako 2 °C. Neexistuje však mechanizmus, ktorý by krajiny finančne postihoval v prípade nenaplnenia cieľov, ktoré si samy stanovia.
K boju o záchranu budúcnosti sa pripojil aj pápež František a v historicky prvej encyklike venovanej výhradne klimatickej zmene nám pripomína, že „príroda neodpúšťa“. A tá nám dala o sebe vedieť aj túto zimu. Priemerná teplota sa nad kontinentmi severnej pologule k hranici 2 °C už priblížila a januárové teploty za polárnym kruhom boli ako v apríli. To je aj dôvod rekordne nízkej plochy zaľadnenia v Arktíde s reálnou hrozbou zrýchlenia otepľovania.
Ostrovy Fidži na južnej pologuli zasa zasiahol najsilnejší cyklón v histórii dosahujúci rýchlosť vetra viac ako 350 kilometrov za hodinu. Rekordný je aj rast koncentrácie oxidu uhličitého vo vzduchu, pretože teplejšie oceány ho nedokážu toľko prijať. K zníženej schopnosti oceánov pohlcovať CO2 musíme pripočítať aj 360-tisíc štvorcových kilometrov lesov v Severnej Amerike, ktoré v posledných rokoch zničil premnožený lykožrút. Nejde teda iba o exodus ľudí, ale celej prírody!
Prvé trhliny parížskej „historickej“ dohody sa už začínajú objavovať. Kanada ohlásila, že parížske ciele sa jej naplniť nepodarí a krajina očakáva rast emisií najmenej do roku 2030. Austrália sa k dohode nepridá a emisie v uplynulom roku tu vzrástli, odhliadnuc od skutočnosti, že Austrália je významným vývozcom uhlia. Najvyšší súd v USA pozastavil platnosť rozhodnutia prezidenta Obamu o obmedzovaní emisií z uhoľných elektrární. Nórsko plánuje ďalej podporovať ťažbu zemného plynu a iným krajinám odporúča, aby obmedzili ťažbu uhlia. Všetky vymenované krajiny patria k bohatým, rozvinutým štátom s vysokými emisiami v prepočte na obyvateľa. Pre tieto krajiny by mal byť prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku teoreticky jednoduchší, pretože majú k dispozícii prostriedky na zavádzanie nových technológií. Zrejme sa tu na národnej úrovni odráža to, čo vedci opisujú na úrovni jednotlivcov. Čím bohatší sú ľudia, tým menej záujmu prejavujú o dôsledky rozhodnutí vo vzťahu k životnému prostrediu.
Aby toho nebolo málo, trhliny sa prehlbujú aj vo svete geopolitiky. Či už sa pohybujeme smerom z východu na západ, alebo zo severu na juh, schopnosť konštruktívne komunikovať a riešiť problémy sa blíži k bodu mrazu. Mnohé osobnosti varujú, že sme sa priblížili k svetovému konfliktu viac, ako počas studenej vojny. Takéto varovanie je zrejme celkom na mieste. Ak teda máme úspešne čeliť prichádzajúcemu exodu, musíme zachovať pokojné hlavy, nie však studené.