V tejto snahe sa často spomínajú tzv. hladové doliny ako zdroj podpory extrémistov. Bezvýchodisková chudoba ako príčina Kotlebovho úspechu hrá do karát keynesiánskym prístupom k ekonomike. Ľavicoví intelektuáli dlhodobo poukazujú na to, že k zaostalej infraštruktúre a nedostatku verejných statkov sa pridáva i riziko vzostupu extrémizmu.
Prekonanie marazmu zahŕňa úsilie o menej skorumpovanú spoločnosť, ktorá vytvorené bohatstvo smeruje do oblastí, kde najviac prispieva k všeobecnému blahobytu.
Ani pravica však nie je v argumentačnej defenzíve. Už pred voľbami stavila na protikorupčnú kartu: Ak by Robert Fico nenechal oligarchov kradnúť, bolo by na nemocnice aj na platy učiteľov… A tak sa celá „systémová“ časť politického spektra môže zhodnúť i so spriaznenými intelektuálmi, že máme hrozný problém, no najlepším riešením je robiť ďalej presne to, čo sme vždy robiť chceli.
Na veľkom ihrisku ilúzií
Práve k téme korupcie minister Juraj Draxler pred časom napísal zaujímavý článok, ktorého hlavná téza bola: „Korupcia je jeden z tých zdanlivo jednoznačných javov, ktoré sú v skutočnosti veľkým ihriskom ilúzií.“ Zo sociológie a teórie hier vieme, že kľúčom k vysvetleniu ľudského správania býva často pochopiť, ako sa v danej spoločnosti nastavuje štruktúra odmeňovania. Aby sa niekto stal korupčníkom, nemusí vôbec byť sociopatickým mamonárom. Pokojne môže ísť o matku, ktorá zúfalo potrebuje dať svoje dieťa do škôlky, ale tam je len obmedzený počet miest.
Osoba ministra školstva je však zaujímavá i z hľadiska pochopenia problému ľavicového prístupu. Iste, vo verejných výdavkoch meraných podielom na HDP sme hlboko pod priemerom EÚ a nie je dôvod na to, aby sme boli naďalej krajinou, kde neplatiť dane a odvody je ľudským právom každého, kto si založí živnosť. Ten biznis model sa naozaj prežil.
Ako však píše Draxler, ak napríklad vo vysokom školstve dospela situácia až do bodu, že univerzita považuje za úspech fakt, že vyšle o rok dvoch doktorandov do Bratislavy, tak je ťažko predstaviteľné, že by systém začal zrazu s vyšším rozpočtom sám od seba produkovať lepšie výsledky.
Učitelia štrajkujúci pred voľbami žiadali masívnu investíciu do vybavenia škôl, čo minister označil za nerealistické. A mal pravdu. Už terajšie úsilie vo veľkom rozsahu priviesť do systému prostriedky z eurofondov narážajú na limity toho, čo je byrokracia vo svojom súčasnom stave schopná spracovať. Peniaze jednoducho nevieme čerpať.
A ty, volič, prehltni…
Stav všeobecnej hniloby, ktorá pokročila do štádia, že otvorene ohrozuje našu demokraciu, nie je možné zmeniť pohľadom politickej ekonómie „reforiem“, ktorá dominuje politickému diskurzu prinajmenšom od čias Miklošových predstáv o vrstve technokratov tvoriacich verejnú politiku nezávisle od populistických tlakov politickej každodennosti.
Obzvlášť tragickým príkladom takého postupu bol pokus motivovať dlhodobo nezamestnaných k práci znížením sociálnych dávok, čo v roku 2004 rozhodne neviedlo k posunu v otázke riešenia situácie sociálne vylúčených komunít, ale k rozsiahlym protestom na východe Slovenska. Riešenia v štýle „technokrat povedal, politik vykonal a ty, volič, prehltni“ nefungujú. Do systému takýto prístup prináša neriadený hnev ľudí, ktorí nemajú komu adresovať svoje požiadavky, ak by náhodou k radikalizácii nestačil pocit bezmocnosti vyvolaný dôsledkami globalizácie, proti ktorým je národný štát čoraz bezmocnejší. Ohrození nie sú pritom iba tí na úplnom spodku spoločnosti. Môže ísť pokojne o formálne vzdelanú mládež, ktorej len časť nachádza uplatnenie na trhu práce, ale paradoxne aj o tých, čo síce robotu majú, no stále prežívajú v prekérnych podmienkach od výplaty k výplate.
Ako prekonať marazmus
Samozrejme, prekonanie tohto marazmu zahŕňa úsilie o menej skorumpovanú spoločnosť, ktorá vytvorené bohatstvo smeruje do oblastí, kde najviac prispieva k všeobecnému blahobytu dnes i z dlhodobého hľadiska. Ale absolútne kladený dôraz na „budovanie Slovenska“ by nemal byť na úkor dobrého spravovania krajiny.
Nemusíme mať dokonalý systém financovania školstva, no keď jeho pýche – Matematicko-fyzikálnej fakulte UK doslova padá strop na hlavu, tak treba situáciu rýchlo riešiť. Ak máme úžasnú lokálku prechádzajúcu nádhernou prírodou, urobme z nej turistickú atrakciu namiesto zrušenia bez náhrady.
Z hľadiska krátkodobej kalkulácie benefitu pre politika je lepšie otvoriť málo významný kúsok diaľnice, ako zabezpečiť kvalitnú údržbu existujúcej infraštruktúry. Ale v krajine, ktorá už zažila niekoľko premiérov s chronickou záľubou v strihaní červených pások, by sa azda mohla umiernenosť vo veľkých gestách tešiť istému pochopeniu.
Najlepšou protikotlebovskou politikou môže byť, naopak, vytvorenie červenej pásky minimálnej kvality verejného prostredia a služieb, pod ktorú sa v tejto krajine nepôjde.