Z facebookového praniera ich posielajú podvedení priaznivci narýchlo zhlobenej povolebnej „pravice“ na blčiacu hranicu svojho rozhorčenia a hnevu. „Kovaný konzervatívec“ Igor Matovič ženie do plameňov hnevu pravoverných kacírov a zradcov: Bélu Bugára, Luciu Žitňanskú, Františka Šebeja či Petra Kresáka a spol., ale i Radoslava Procházku na pokraji svojho politického, ale aj fyzického kolapsu. Zrada voliča pravice si podľa nich žiada obete.
„Na hranicu s nimi!", pretože, „kto nejde s nami, ide proti nám“.
Týmto pohonom na bosorákov a čarodejnice zrady ich voličov sa začína povolebné očisťovanie a proces „zjednocovania pravice“. Na čele inkvizičného koncilu nie je ani tak naozajstný povolebný líder pravice Richard Sulík a jeho SaS, ale v hysterickom amoku chystanej popravy kacírov a zradcov počuť skôr hlasy „rozvážneho a všetkými odnožami pravice uznávaného sudcu, Matoviča“.
Predsa len decentnejšie zaznievajú odsudky z úst „Cattaniho pravice“, alias Daniela Lipšica, či sklamaného Miroslava Beblavého z „gazdovského dvora“ Siete.
Uvedomenie si, v akom zúboženom stave sa pravica nachádza, by si žiadalo skôr chladný rozum, ako blkot emócií z povolebného sklamania.
Čo tam po tom, že v tejto povolebnej búrke vášní a znásilňovania nereálnej vlády pravice zostala v popole ležať akákoľvek myšlienka budúceho zrodu fénixa zjednotenej pravice. Namiesto pohonu na „zradcov“ by bolo možno uvážlivejšie priznať, že napriek veľkým stratám Smeru skutočná pravica voľby nevyhrala. Že myšlienka jej vyskladania do protificovskej koalície krívala nielen na obe Dankove, ale i na všetky Kollárove nohy.
Navyše, akoby sa zabudlo, že ani jej zvyšok neprejavil už za Radičovej vlády súdržnosť a podkopal sa bez pričinenia Roberta Fica sám. Namiesto sceľovania pravicových rán sa jatrili rany vzájomnej nevraživosti pri kolíkovaní predvolebných "claimov“, ktoré vykopali nepreklenuteľné priepasti medzi nimi.
Ak sa nevidel Bugár v náručí Sulíka, bola za tým bolestivá skúsenosť z minulosti. Aby sa však ocitol v náručí Matoviča, ktorý mu kopal na južnom Slovensku predvolebnú jamu, to už bola drzosť aj nad všetku decentnosť Bugára.
Navyše, Most aj Sieť dostali od voliča žltú kartu. Procházka ju v hrozbe povolebného patu a predčasných volieb čítal ako stroskotanie svojho projektu, lebo správne tušil, že sa do parlamentu dostal poslednýkrát. Zdá sa, že aj občiansky projekt Bugára sa už vyčerpal. Ak sa opätovne nezleje s SMK do zjednotenej strany, čakal by ho rovnaký osud.
Nečudo, že pred hrozbou zániku dali obaja prednosť „škripcu“ ľavo-pravej vlády so Smerom. Dalo sa očakávať, že v nej budú praskať aj najslabšie kosti ich straníckych „údov“. Ale vzali na seba riziko, že sa pokúsia aj v tomto smrteľnom kolese so Smerom a národniarmi presadiť v prospech tejto krajiny aspoň čosi zo svojho pravicového videnia.
Ak vmieta Beblavý zdecimovanému Procházkovi do očí oprávnené výčitky zrady, mal by sa zachovať aspoň v jednom tak chlapsky ako on. Mal by sa zriecť aj so štvoricou rovnako „principiálnych“ tak, ako pred časom Procházka a Hrnčiar, svojich čerstvých poslaneckých mandátov. A založiť si vlastnú, skutočne pravicovú stranu na zelenej lúke, pretože mu hrozí ďalšia migrácia do iného zoskupenia.
Ale hlavne všetci tí, ktorí bugárovcom a procházkovcom nevedia prísť na meno, by mali počkať s biľagovaním svojich nedávnych partnerov aspoň do chvíle, keď sa v novej vláde skutočne spreneveria svojim zásadám. Potom nech skončia aj bez ich mediálneho bičovania vášní v očiach niekdajších voličov v plameňoch povolebnej kremácie.