Po precitnutí si kladú najpálčivejšiu otázku: Bude sa aj v ľavo-pravom šate pokračovať v privilegovanom rozkrádaní verejných zdrojov? Alebo nová mocenská konštelácia utne oligarchokracii nenásytné chápadlá?
Naivná logika sklamaných voličov z „vynútenej“ skladby vládnej koalície by prvoplánovo nahrávala možnosti aspoň prepnúť z režimu bezbožnej pažravosti skutočnej, ale navonok neviditeľnej moci, na dietetický režim rozkrádania. Veď napokon tri nové koaličné strany mali protikorupčnú rétoriku priamo v programe. Navyše povolebnými okolnosťami vynútená koalícia umožňovala aj Smeru a Robertovi Ficovi zbaviť sa, ak nie všetkých, tak aspoň väčšiny „prísaviek“ vládnej moci. Čo by aj sám premiér privítal.
Predovšetkým sa však od nových koaličných metiel (Mosta-Híd a Siete) očakával nekompromisný tlak na „persony non grata“ z medializovaných rozkrádačských káuz alebo na odchod najpodozrievanejších ministrov (Robert Kaliňák, Ján Počiatek, Viliam Čislák, Ľubomír Jahnátek či Peter Žiga).
Vznášanie požiadaviek na povolebné jarné upratovanie v doterajších stajniach moci jednej strany sa dalo prirodzene očakávať len počas koaličných rozhovorov. Ak už bol elektorát Mosta-Híd a Siete sklamaný zo vstupu do ťažko stráviteľného ľavo-pravého zlepenca, upratovanie od gruntu v ministerských radoch Smeru očakával práve v tom čase ako istú náplasť na sklamanie z ich zrady.
Čoho sa však dočkal? Vzdania sa nárokov bez akéhokoľvek náznaku odporu. Pasívnej rezistencie, ktorá pripomína bezpodmienečnú kapituláciu voči „víťaznému“ Smeru. Bugárova obrana, že Most-Híd mohol pri presadzovaní zvlášť personálnych nárokov vyskakovať iba do výšky svojich volebných percent, zaváňa argumentačnou kamuflážou. Rovnako ako „gazdova“ obhajoba presadenia programových priorít Siete. Bez 17 poslaneckých mandátov týchto dvoch strán by nemal Smer zmysluplnú vládnu alternatívu. Buď by musel dolámať v páse namiesto nich Sulíkovu SaS, alebo sa rovno sprzniť s kotlebovcami, či pristúpiť na pre Smer ešte nebezpečnejšiu krátku cestu úradníckej vlády a predčasných volieb.
Ak dali Béla Bugár s Radoslavom Procházkom prednosť ústupkom a uspokojeniu sa s odrobinkami fakticky pokračujúcej moci Smeru bez nastolenia kľúčovej požiadavky jeho personálnej očisty, vyvoláva to prinajmenšom v ich voličoch dojem, že legitimizovali doterajší spôsob vládnutia Smeru.
To, že Sieť a jej „gazda“, naháňaný na svojom dvorčeku agresívnym „baranom“, vymenili svoje predvolebné protikorupčné požiadavky za pár delikates z vládneho stola, by sa dalo pochopiť. Ale prečo na to pristúpil Bugár, to nie je doteraz celkom jasné ani Františkovi Šebejovi, Ivanovi Švejnovi, Petrovi Kresákovi, tobôž ich voličom. Nemôžu predsa veriť neokrôchaným fámam, že čušali pri fasovaní vládnej mináže iba preto, lebo uprednostnili zištný záujem predať vopred skúpené pozemky pod budúci bratislavský obchvat a výstavbu R 7 štátu, iba sa čakalo, ako sa skončia voľby. To by ich dorazilo.
V duši ich frustrovaného voliča predsa len tlie istá nádej, že Bugár bezpodmienečne nekapituloval, ale ako skúsený politický harcovník vyčkáva na svoju novú príležitosť. To, že si do talónu vzbury v príhodnej chvíli bude odkladať prechmaty neobozretných „smerákov“. To, že na prevtelenie Mosta do koaličného alebo sfúzovaného projektu využije na opätovné zbratanie sa Hídu s SMK a zmierenie s Viktorom Orbánom aj za cenu, že on sám sa potom definitívne stiahne z verejného života do ústrania.