Ministerka práce Myriam El Khomriová vo februári prezentovala predbežný text reformy, ale odvtedy sa jej nepodarilo predstaviť oficiálny návrh na rokovaní vlády. Najskôr sa takmer polovica poslancov – socialistov v Národnom zhromaždení postavila proti deklarovaným legislatívnym zmenám, potom odborári, zamestnanecké zväzy a najnovšie aj študenti začali demonštrovať na námestiach, aby vyjadrili svoj nesúhlas. Minulý štvrtok na protestných mítinoch a pochodoch v 250 mestách napočítali až 1,2 milióna demonštrantov.
Čo mieni vláda zmeniť vo vzťahoch medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, že sa proti tomu vzbúrila takmer celá francúzska spoločnosť? Samozrejme, okrem zamestnávateľov a predstavitelia pravicových strán, ktorí plánované opatrenia vítajú a otvorene podporujú ducha tejto reformy.
El Khomriová chce, po prvé, spružniť pracovný čas. Nechce pritom uzákoniť zmenu tzv. 35-hodinového týždňa, ale bude preferovať interné dohody vnútri firiem. Po druhé, tieto dohody budú mať za určitých podmienok väčšiu váhu ako zákon samotný. Vo Francúzsku to však znamená malú revolúciu, ktorá sa začala už s tzv. Macronovým zákonom z pera mladého a ambiciózneho ministra hospodárstva Emmanuela Macrona.
Zákon odobruje interné dohody o nedeľnej práci vnútri hospodárskych oblastí alebo samostatných firiem. Väčšina zamestnancov si môže takto kolektívne zazmluvniť so zamestnávateľom iné pravidlá, ako ukladá zákon. Doteraz bol takýto princíp platný, len ak tieto dohody prinášali zamestnancom viac práv, ako predpokladal zákon. Rovnako budú mať v Khomriovej zákone väčšiu váhu interné dohody o variácii miezd, ktoré sa pôvodne podpísali v osobitných pracovných zmluvách. Ak spoločnosť prechádza zlým ekonomickým obdobím, môže sa dohodnúť so zástupcami pracovníkov na prechodnom znížení miezd. Nesúhlas s takýmito internými dohodami bude dôvodom na výpoveď.
Nová éra sociálnej demokracie či sociálneho liberalizmu prináša so sebou riešenia od politických strán z pravicového spektra. Ako hovoria v posledných dňoch niektorí študenti v uliciach: ani bývalý prezident Nicolas Sarkozy o takomto zákone nesníval. Ministerka mieni na druhej strane zaistiť každému zamestnancovi tzv. osobné konto aktivity, ktorý bude zahŕňať všetky jeho sociálne práva tykajúce sa nároku na kontinuálne vzdelávanie alebo na predčasný dôchodok v súvislosti s fyzickou náročnosťou vykonanej práce.
Flexisekurita nie je novým pojmom v Európe. Ale čo sa stane, ak ľavicová strana robí program pravicovej strany? Čo sa stalo v Nemecku, keď pravicové strany Angely Merkelovej museli spolupracovať s ľavicou? Neexistuje tam už alternatíva. Voliči vlastne v nasledujúcich voľbách nemajú na výber. Jedinou alternatívou je rast vplyvu populistických a extrémistických strán. Vždy existujú totiž nedoriešené problémy, ktoré budú pomáhať rétorike protisystémových či rovno extrémnych strán.
Politický kompromis je teda výborná vec, ak všetko vyjde podľa plánu. Žiaľ, zatiaľ málo vecí prezidentovi Hollandovi vychádza tak, ako predpokladal. A nie je tajomstvom, že Marine Le Penová, ktorá zahŕňa populistické a extrémistické hlasy vo Francúzsku, túži po moci. Bude mať tak ďalšiu príležitosť deklarovať, že Socialisti a pravicové strany robia len to, čo im diktuje Brusel. Neexistuje medzi nimi zásadný rozdiel: ľahko nájdu hodnotové prieniky a vedeli by spolu vládnuť… Je to pre nich historická šanca, ďalšia už asi nebude.