Daňové dezertérstvo

Možno sa podarí „zahanbiť a obviniť“ niekoľkých prominentných politikov a biznismenov (a prípadne i celebrity), ktorí, aby sa vyhli plateniu daní, využili poradenstvo panamskej firmy Mossack Fonseca o tom, ako dezertovať do daňových rajov.

11.04.2016 09:00
debata

Za odhalenia premiérskym kreslom už zaplatil islandský premiér Sigmundur Davíd Gunnlaugsson. Pravdepodobne bude však jediným, ktorého aféra Panamských dokumentov zosadí z kresla.

Ukrajinský prezident Petro Porošenko a desiatky ďalších politikov (dvanásti sú premiéri alebo hlavy štátov) si iba vyčkajú, pokiaľ ako každá kauza i táto upadne do zabudnutia.

Z členských krajín OECD a rozvojových štátov od roku 1993 firmy do daňových rajov presunuli desiatky tisíc miliárd dolárov.

Súčasná kauza je unikátna rozsahom odhalení prominentov, ničím iným. Daňové raje nie sú totiž ničím novým. Dezercia niekoľko desiatok či stoviek politikov do daňových rajov je viac ujmou na ich kredite ako ujmou pre rozpočty „ich“ štátov. I keď každé euro sa počíta.

Inak je to s dezerciou státisícov firiem, medzi ktorými sú často i veľké nadnárodné korporácie, veľké finančné fondy a pod. Pre štáty, z ktorých dezertovali, daňový únik často predstavuje hlbokú dieru v ich rozpočtoch, ktorá sa nedá ničím zaplátať.

Odhaduje sa, že z členských krajín OECD a rozvojových štátov od roku 1993 firmy do daňových rajov presunuli desiatky tisíc miliárd dolárov a že sa ročne ich štátne rozpočty ochudobňujú takmer o dvesto miliárd USD.

Sme voči rajom bezmocní?

Stručná odpoveď: nie. Zdá sa, že sme však bezmocní voči politikom a ich sponzorom. Druhým by sa bez daňových rajov čistý zisk trochu stenčil a prví by prišli o sponzorstvo. Medzi politikmi sú, pravda, i takí, ktorí podporovali daňové raje z „nezištných dôvodov“. Tak sa obhajoval kandidát na predsedu Európskej komisie Jean-Claude Juncker v kauze Lux Leak.

Ako premiér urobil z Luxemburska daňový raj pre nadnárodné korporácie ako Pepsi, Ikea, Amazon, Microsoft a desiatky ďalších. So zámerom diverzifikovať štruktúru ekonomiky, v ktorej dovtedy dominovali finančné domy. Junckerove tvrdenia, že daňové schémy dohovárala iná inštitúcia a nie on, neboli veľmi presvedčivé.

Boj proti daňovým rajom za posledných pätnásť rokov prešiel niekoľkými zvratmi. Najďalej sa medzinárodné úsilie o ich likvidáciu dostalo na prelome 20. a 21. storočia. Z iniciatívy OECD v roku 2000 vzniklo Fórum o škodlivých daňových praktikách, ktorého správa pod názvom Globálna daňová kooperácia uvádzala zoznam preferenčných daňových režimov identifikovateľných ako škodlivé.

Súčasne predložila predbežný zoznam jurisdikcií, ktoré spĺňali kritériá pre označenie „daňové raje“ – identifikovala ich 35. Časť z nich sa následne zaviazala kooperovať pri odstraňovaní nekalých daňových praktík, časť z nich to odmietla.

Bush obranné opatrenia zastavil

Fórum pripravovalo tzv. obranné opatrenia (ekonomické sankcie) voči nekooperujúcim daňovým rajom, ktoré, keby sa zaviedli, mohli by ich ako raje likvidovať.

Lídrom v boji proti škodlivým daňovým praktikám bola Clintonova administratíva. Prvá vláda prezidenta Georgea W. Busha tento proces však už v polovici roku 2001 zastavila. Jej minister financií Paul O'Neill ostro napadol OECD za údajnú snahu zasahovať do rozhodovania štátov o daňových sadzbách.

Iniciatíva OECD sa tak fakticky zmarila. Záujem Bushovej administratívy o daňové raje sa čiastočne obnovil iba po páde dvojičiek 11. septembra 2001, ale len preto, že existovalo dôvodné podozrenie o financovaní terorizmu cez daňové raje.

Zatiaľ chabé odpovede

Otázku, čo s daňovými rajmi, znovu otvorila kríza v rokoch 2008 a 2009, ktorá sa odrazila na prudkom raste deficitov štátnych rozpočtov. Zaoberali sa ňou lídri G20 na schôdzke v Londýne v apríli 2009. Dosiahli iba to, že sa zintenzívnilo poskytovanie daňových informácií medzi štátmi na základe súhlasu s Modelovou zmluvou o výmene daňových informácií.

Dnes do skupiny jurisdikcií, ktoré „v podstatnej miere implementovali medzinárodne dohodnuté daňové štandardy“, patria staré známe daňové raje, ako sú Bahamy, Barbados, Bermudy, Panenské a Kajmanie ostrovy atď. Zväčša ide o daňové raje, na ktorých Mossack Fonseca zakladala alebo registrovala už existujúce spoločnosti, ktoré, ako táto právnická firma uviedla, v 90 percentách sa chceli vyhnúť plateniu daní.

Odpovede politikov na otázku, ako ďalej, sú zatiaľ chabé. Francúzsko sa rozhodlo vylúčiť Panamu zo zoznamu kooperujúcich daňových jurisdikcií. Nemecká vláda hodlá vytvoriť transparentný register, ktorý uloží offshore spoločnostiam povinnosť odhaľovať identitu vlastníkov.

Ešte v polovici minulého roka sa obdobne vyhrážal britský premiér David Cameron schránkovým firmám, ktoré si cez daňové raje kupujú najdrahšie a najkrajšie budovy v Londýne. Najnovšie sa rozhodol na máj zvolať konferenciu o daňových rajoch, medzi ktoré patria i viaceré ostrovné teritóriá Veľkej Británie. A podarí sa prijať proti daňovým rajom účinné kroky? Je to skôr nepravdepodobné ako pravdepodobné.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #daňový raj #dane #Petro Porošenko #panama papers #Mossack Fonseca #Sigmundur Gunnlaugsson