Bez ohľadu na závažné diagnózy oboch ústavných pacientov, agresívna rozprava k programovému vyhláseniu vlády v parlamente nebrala ohľad na ich pooperačné stavy a nešetrila ich ani na lôžkach ARO.
Názorová polarizácia medzi opozíciou a koalíciou prebiehala nekompromisne aj po linke snemovne na Vodnom vrchu a nemocničnými Kramármi, kde sa z pooperačnej anestézie zviechali Robert Fico a Andrej Danko. Prvýkrát v dejinách samostatného Slovenska bola trojnásobnému premiérovi Ficovi po vulgárnej diskusii k programovému vyhláseniu vyslovená dôvera na nemocničnom lôžku.
Ak slovenským politikom niet čo závidieť, tak je to nemilosrdný mocenský cynizmus aj vo chvíľach, keď sa nám obyčajným smrteľníkom dostáva napriek rozdielnosti názorov aspoň štipky ľudskej ohľaduplnosti. V polarizovanej slovenskej politike sa premrhanie šance kopnúť si do protivníka ležiaceho na zemi považuje za prejav slabosti. Veď nezmieriteľnosť až za hrob si vraj od politikov žiadajú samotní voliči…
Hoci ústa opozičných i koaličných politikov šepkajú cez mediálne kanály súcitné priania úspešnej rekonvalescencie a zdravia obom činiteľom, z mocenského zákulisia politických táborov prenikajú na verejnosť i starostlivo skrývané úvahy o tom, čo by sa stalo, keby im zdravotné komplikácie neumožňovali pokračovať celé volebné obdobie v ich funkciách.
Prípadne, aký vplyv by na koalično-opozičné vzťahy mal vynútený dlhodobejší výpadok oboch lídrov z plnohodnotnej „prevádzky“. Bez ohľadu na to, či by sa tak stalo na naliehavé odporúčanie lekárov, aby zvážili svoje stresujúce nasadenie v najvyšších straníckych i štátnych postoch. Alebo, čo by nasledovalo, keby sa postupne či nezvratne rozhodli stiahnuť z konfrontačného prostredia slovenskej politiky.
Cynizmus moci si napriek tomu, že sa ľudsky i spoločensky nepatrí hovoriť o dotknutých, kým nie sú v plnej sile, kladie predčasne a bez zábran aj tieto rečnícke otázky.
Aj bez toho, aby niekto predvídal vážne zdravotné problémy premiéra a predsedu parlamentu, sa už v povolebnom šoku medzi politikmi, nimi živenými oligarchami, ale i politológmi a komentátormi často uvažuje o zamlčiavanom „podmete“ – o pravdepodobnosti predčasných volieb. Dôvodom úvah o skrečovaní koaličného vládnutia po predsedníctve Slovenska v Európskej únii, či v polčase volebného obdobia je už samotná „zradná“ skladba štvorkoalície, ktorá vraj vnútorne neustojí na celé štyri roky konflikt svojich odlišných záujmov. Smer, ktorého máta syndróm Mečiarovho HZDS, síce môže z lavičky náhradníkov poslať na istý čas na ihrisko ako kapitána Kaliňáka, Pellegriniho, Lajčáka či Kažimíra, ale ani jeden z nich nemá na Ficov ťah na súperovu bránu.
Smer bol od svojho vzniku budovaný ako strana jedného muža. V našom „karpatskom“ vnímaní role jediného uznávaného lídra ani iný princíp vlastne nefunguje. Preto myšlienka hľadania nového alfa samca Smeru predčasne generuje panický strach vnútrostraníckeho „plebsu“, čo bude so Smerom po Ficovi, ak mu zdravie nedovolí byť lídrom strany, prípadne ani premiérom. Aj keď by v pude sebazáchovy museli nájsť náhradné riešenie, doterajšieho vodcu nemajú kým nenahradiť.
Na zdraví lídrovi Smeru nepridá ani skryto bublajúca nespokojnosť jeho viacerých mecénov, ktorí cez svoje „žetóny“ v strane prišli prechodom z monokracie na štvorkoalíciu o výnosné kanály vplyvu (Počiatek, Jahnátek). Prípadne padli za obeť požiadavkám koaličných partnerov aspoň na čiastočnú očistu Smeru (vytlačenie či okyptenie východniarskej skupiny). Udržať na uzde ich nespokojnosť cez náhradné bajpasy podielu na moci by bolo náročné aj pre Fica v plnom zdraví, nieto v rekonvalescencii. Smeru môžu preto hroziť vnútorné turbulencie, postupný rozklad a erózia.
Keď nie preukázateľný, tak aspoň imitovaný tlak na vyriešenie korupčných káuz Smeru z jeho minulosti budú musieť vyvinúť aj jeho zdecimovaní koaliční partneri z Mostu a zo Siete. K múru očisty ich budú tlačiť niekdajší opoziční spojenci.
Ich nastoľovaním sa budú snažiť nielen o povysávanie voličov do svojich oplotení, ale zároveň stupňovať tlak na rozpad vládnej koalície. Na takúto príležitosť striehnu aj ďalší potenciálni konkurenti z ešte iba pripravovaných politických projektov (rybníčkovci, trnkovci či kiskovci), ktorí šípia, že koniec éry Roberta Fica sa blíži.
Od projektov k ich úspešnej realizácii je zvyčajne veľmi ďaleko. Tým, čo živia nádeje na predčasné voľby, sa môže pritrafiť, že štvorkoalícia práve z obáv z predčasného skonu prežije v pude sebazáchovy celé volebné obdobie. A dovtedy pretečie dolu Dunajom nielen veľa vody, ale aj predčasných snov o moci.