Tí zase hovorili o „úplnom prekvapení“, keď ich stranícky šéf vyhlásil, že bezodkladne abdikuje pre chýbajúcu podporu pri riešení utečeneckej krízy a pre neúspech kandidáta SPÖ v prezidentských voľbách. Bývalý minister sociálnych vecí Rudolf Hundstorfer totiž získal iba 11 percent hlasov, čím sa nedokázal prebojovať do druhého kola.
Verejnosť reagovala na zmenu na čele vlády pomerne pokojne. Faymann pôsobil dosť neprívetivým dojmom odvtedy, čo nastúpil do funkcie v roku 2008. Nevedel presviedčať ľudí osobným nasadením, nikdy nedosiahol vynikajúce volebné výsledky, nebol nadpriemerne obľúbený ani medzi vlastnými. Napriek tomu je jedným z troch rakúskych kancelárov, ktorí sa na svojom poste udržali dlhšie.
Je jasné, že sa skončila neohrozená nadvláda dvoch tradičných strán. Na novú výzvu zrejme čoskoro odpovedia opozičné sily.
Dal by sa identifikovať celý rad problémov, ktoré vyšli na povrch v spojení s kancelárovou demisiou. Ani rakúski sociálni demokrati už nemôžu zatvárať oči nad nespokojnosťou občanov. Tá je živená práve tým, že vo verejnosti sa prehlbuje pocit, že roky pod Faymannovým vedením si reprezentanti dvoch tradičných strán, ktoré spolu už dlhšie vládnu, privlastnili štát, a preto vôbec nedbajú o skutočné potreby svojich voličov.
Podobné nálady obyvateľstva nepoznáme len z Rakúska. Tam sa však v posledných mesiacoch situácia výrazne vystupňovala tým, že vláda sociálnych demokratov a ľudovcov v súvislosti s utečeneckou krízou nevedela reagovať na obavy ľudí. Zároveň nastal nezvyčajný nárast nezamestnanosti. Vláda teda vôbec nepôsobila tak, že by mala základné veci pod kontrolou. Tým, že doterajší šéf rakúskych železníc Christian Kern bude novým kancelárom aj predsedom SPÖ, sa Rakúšania pravdepodobne vyhli predčasným voľbám. Kern má povesť efektívneho manažéra, ktorý vie nájsť trvalo účinné riešenia pri uskutočňovaní štrukturálnych reforiem. Otázne je, či toto striedanie pri kormidle neprišlo pre tradičné politické sily neskoro. Pritom nejde o to, či sa Kern dokáže pustiť do reforiem, alebo nie. Ani o to, že je rozdiel medzi vedením veľkého štátneho podniku a vlády či strany. Ide o to, že v každom prípade budú Rakúšania zažívať nové časy, lebo okrem nového kancelára nastúpi aj nový prezident. Jeho meno ešte síce nepoznajú, ale bude to nominant opozičnej strany, ktorá na poste hlavy štátu nemala dosiaľ svojho reprezentanta.
Napriek tomu, že sociálni demokrati zrejme našli personálne riešenie, aby si udržali moc v štáte aspoň ešte na niekoľko mesiacov, budú musieť odštartovať úprimne myslenú diskusiu o budúcnosti nielen vlastnej strany, ale celého Rakúska. Pritom budú musieť nájsť konštruktívnu cestu porozumenia s vedením pravicovo-populistickej Strany slobody Rakúska (FPÖ) na čele s Heinzom-Christianom Stracheom, ktorá v posledných rokoch získala nemálo tých, čo donedávna volili SPÖ.
Treba debatovať aj o spôsoboch vedenia štátu ako celku. V súvislosti s Faymannovou demisiou sa často hovorí, že sociálni demokrati sú základným problémom momentálnej politickej krízy Rakúska. To je však iba čiastočná pravda. Spoločnosť môže fungovať poriadne iba v prípade celospoločenského dorozumenia o tom, aké sú napriklad zásady prijateľnej politickej kultúry. Je jasné, že sa skončila neohrozená nadvláda tradičných strán. Na novú výzvu zrejme čoskoro odpovedia opozičné sily, ktoré budú musieť predložiť alternatívne koncepcie, aby im o niekoľko rokov nehrozilo to, čo práve teraz prežívajú vládou vyčerpaní sociálni demokrati.