Samozvaní vykladači zákona

03.06.2016 08:00

Na niektorých vlakových linkách sa po Slovensku prevážajú samozvaní strážcovia zákona v zelených tričkách s logom svojho šéfa. Akože svojpomocne nastoľujú poriadok a chránia verejnosť pred kriminálnikmi. Akože ponúkajú pocit bezpečia, no hlavne propagujú svojho vodcu. Mohli by sme povedať, že svojho lídra, z ktorého by mali radi lídra Slovenska. V dobe, ktorú títo zelení mužíčkovia majú tak radi, existovali predstavy, že Slovensko potrebuje svojho vodcu, a tak ho vtedy nakoniec našli.

Pred pár rokmi bola celá krajina oblepená plagátmi s heslom Slovensko potrebuje lídra. Na plagátoch však nebol ani jeden z hrdinov zelených mužíčkov, ale exminister Daniel Lipšic. Vtedy však zelení mužíčkovia ešte pochodovali v uniformách, takže vodca a líder akoby neznamenalo to isté.

Nedávno práve nádejný líder Lipšic obhajoval dvoch „umelcov“ v ich boji proti komunizmu a so svojimi argumentmi zjavne uspel. V prípade „nutnej sebaobrany“ pred symbolmi a vecami spätými s touto dobou je možné svojvoľne poškodzovať cudzie veci, napríklad pamätné tabule. Tento argument sa stal minulú sobotu skutočným precedensom a vzorom ďalšieho konania.

Kto si pozrel videozáznam z „umeleckej“ akcie Intervencia, ktorý si autori pokračujúceho projektu znevažovania pamätných tabúľ a búst sami so štábom urobili, mohol si všimnúť, že hlavný aktér od začiatku až do konca vykrikoval práve tento argument nádejného lídra Slovenska a svojho obhajcu Lipšica o nutnej obrane. Práve z dôvodu, že bol napadnutý (a teda sa stal obeťou), asi sa musel vyštverať na smetiak a farbou pofŕkať „útočiacu“ pamätnú tabuľu a agresívny múr obecného úradu.

Keďže tomuto takmer „grafiťákovi" jeden z rodákov vytiahol smetiak spod nôh, čím ho podľa viacerých slovenských médií brutálne a surovo fyzicky napadol, stal sa zrazu dvojnásobnou obeťou. Už nielen tabuľa a múr, ale aj rozčúlená osoba, ktorá mu bránila v nutnej sebaobrane pred porušovaním zákona, sa stali agresormi. „Grafiťák" s televíznym štábom za chrbtom sa zasa stali bojovníkmi za právo a právny štát.

V mene vlastného výkladu zákonov, podľa ktorých ho napadla tabuľa aj múr, lebo symbolizovali negatívnu históriu Slovenska, si po páde zo smetiaka dvojnásobná obeť zrazu mohla dovoliť slovné osočovanie väčšiny okoloidúcich. V mene najvyšších zákonov, ktoré si tieto obete búst a tabúľ samy určujú a samy nastoľujú, mohla dvojnásobná obeť porušovať elementárne formy ľudského spolužitia a verejne pred kamerami vulgárne nadávať a degradovať kohokoľvek, kto prejavil iný názor, ako mala ona sama.

Podobne ako zelení mužíčkovia vo vlakoch aj títo dvaja politickí agitátori si berú výklad zákona a nastoľovanie svojho poriadku do vlastných rúk. Lebo oni si myslia, že najlepšie vedia, čo je zákon, pravda a história. V celej tejto čudnej hre na právo je však zaujímavé, aké sú reakcie divákov, tých mlčiacich okoloidúcich. Nik sa zatiaľ nedozvedel, aký názor na údajnú nezákonnosť, prípadne až nutnosť sebaobrany mali všetci členovia štábu, práve tí, čo mlčky zabezpečovali kvalitný záznam utrpenia mladého umelca.

Ako to, že ich nenapadlo, ak tabuľu tiež považovali za protizákonnú, nahlásiť porušenie zákona polícii, ako to vyžaduje zákon? Ako to, že mlčali, keď ich hrdina vulgárne nadával ľuďom s odlišnými názormi? Porušovanie dôstojnosti a medziľudských vzťahov pre nich nie je problémom? Prečo aj im dvojnásobná obeť útoku tabule a múra nenadávala ako iným okoloidúcim? Však boli pri porušovaní zákona tabuľou rovnako pasívni ako ostatní obyvatelia obce! Boli len vykonávateľmi zadania politického agitátora a nemali či nemohli mať možnosť riadiť sa zákonmi a pravidlami bežných medziľudských vzťahov? Ale to sú otázky na mlčiacich spoluautorov Intervencie do právnej kultúry na Slovensku.

V prípade svojvoľných vykladačov zákonov a bojovníkov za právo a poriadok na východnom Slovensku sa nedá prehliadnuť podobnosť so zelenými mužíkmi. Jeden z nich pomerne demonštratívne pri vstupe do parlamentu odovzdával svoju zbraň a ukazoval hranice zákonnosti a normalizoval nosenie zbrane. Podobne ako jeho kolegovia, ktorí sa vozia vo vlakoch a tvária sa, že nastoľujú poriadok. Zelení mužíčkovia však pri tom zvyčajne mlčia ako soľné stĺpy. Bojovníci proti tabuliam a múrom však vulgárne napádajú ľudí, ktorí neuznávajú ich výklad zákonnosti. A ich fanúšikovia morálne degradujú všetkých tých, čo neuznávajú ich výklad histórie a právneho štátu.

Silnou pozitívnou medializáciou ich aktivít sa vytvoril ďalší precedens. „Grafiťáci" budú mať nové zdôvodnenie, ako sa brániť, keď ich niekto prichytí pri čine. Na Slovensku je totiž stále väčšina stavieb, pamätníkov, búst a sôch ešte z čias socializmu. A ako také môžu ich svojvoľní vykladači histórie a zákonov považovať za symboly protizákonného režimu. Lebo demonštrovaným ideálom oboch týchto nie nepodobných skupín agitátorov sa stáva spoločnosť, kde zdrojom výkladu práva sa stáva len vodca.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľuboš Lorenz #ĽSNS #komunizmus #Ján Pješčak #fašizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla biely amarylis

Perla biely amarylis

23,99
Dôkaz lásky ružový

Dôkaz lásky ružový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk