Náklady s administrovaním takého navyšovania sa možno vyrovnali s nákladmi zvýšenia dôchodkov. To je však dôležité iba z hľadiska výdavkov Sociálnej poisťovne (SP). Predpokladaná strata voličských hlasov je z pohľadu strany oveľa dôležitejšia. Nekompenzovalo ju ani rozhodnutie o zavedení minimálneho dôchodku.
Návrh, aby v budúcnosti bol prvý pilier ešte solidárnejší a aby si ľudia zvýšenie dôchodku zabezpečovali úsporami v druhom a treťom pilieri, je vhodný iba pre vysokopríjmové skupiny. Okrem toho je priveľmi riskantný.
Preto je otázne, ako mohli politici Smeru takýto mienkotvorný faktor ignorovať a prečo zákon o sociálnom poistení a v ňom vzorec o zvyšovaní dôchodkov pre volebný rok 2016 včas nenovelizovali?
Budú peniaze na penzie?
Nový štátny tajomník na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pochválil druhý kabinet Roberta Fica, že urobil výrazné zmeny v prospech udržateľnosti priebežného piliera a citoval automatické dvíhanie penzijného veku, nový model valorizácie, posilnenie solidarity a pod. Podľa Ivana Švejnu (Most-Híd) sa inšpiroval návrhmi, „ktoré nestihla zrealizovať Radičovej vláda, preto viac-menej konal aj v zhode s opozíciou.“
Neuviedol však, že najdôležitejším krokom pre stabilizáciu prvého piliera, ktorý vláda v tom čase urobila, bolo zníženie odvodového percenta do druhého z deviatich na štyri percentá. Čo ju však primalo do zákona o dôchodkovom sporení zároveň zakotviť automatizmus zvyšovania odvodu do druhého piliera každým rokom od konca roka 2016 o 0,25 percentuálneho bodu, až kým nedosiahne šesť percent v roku 2024, je ťažké pochopiť.
Vznik druhého piliera za druhej vlády Mikuláša Dzurindu sa zdôvodňoval neudržateľnosťou priebežného dôchodkového poistenia. Paradoxne však práve vznik kapitálového piliera bol po vyčerpaní „podušky“ z príjmov z predaja SPP najdôležitejším faktorom destabilizácie starobného poistenia a rastu deficitu verejných financií. Pritom výdavky na starobné dôchodky podľa Eurostatu v roku 2012 dosahovali v SR iba okolo 7,5 percenta HDP popri 12,5 percenta priemeru všetkých členských krajín EÚ.
Schodok vo fonde starobného poistenia sa dodnes vykrýva z prebytkov iných fondov, ktoré SP spravuje. Krížová dotácia jeho schodkovosť však iba zakrýva, ale dlhodobo nerieši. Naopak, bude nútiť budúce vlády k opatreniam, ktoré presadiť nebude politicky jednoduché: ďalej zvyšovať vek na odchod do dôchodku, znižovať náhradu mzdy dôchodkom, nezvyšovať, prípadne ako v Grécku znižovať dôchodky alebo zvyšovať odvody do SP. Postupné zvyšovanie odvodového percenta do druhého piliera je teda z hľadiska udržateľnosti toho prvého kontraproduktívne a ohrozí aj udržateľnosť verejných financií.
Demografické prognózy
Pri zdôvodňovaní nevyhnutnosti súkromného sporenia sa používal demografický argument: starnutie obyvateľstva a pokles natality a v dôsledku toho klesajúci počet zamestnancov pracujúcich na jedného dôchodcu z dnešného 1,6 zamestnanca na dôchodcu iba na 0,74 zamestnanca v roku 2060. Zo všetkých prognóz sú demografické prognózy najpresnejšie, ale prikladá sa im taká váha, ktorá im nepatrí. Nehovoriac o tom, že rozumná rodinná politika môže aspoň čiastočne nepriaznivý trend vo vekovej štruktúre obyvateľstva spomaliť.
Medzi faktormi udržateľnosti prvého piliera je okrem udržania úrovne odvodov kľúčová zamestnanosť. Okrem vysokej miery nezamestnanosti prvý pilier ohrozuje i migrácia za prácou do zahraničia, ktorá oberá rozpočty štátu o dane a odvody, ktoré by mohli prevažne mladí ľudia za iných okolností odvádzať doma.
Faktorom udržateľnosti je aj produktivita práce, ktorá v roku 2060 bude nepochybne x-násobne väčšia ako v roku 2010. Predpokladajme, že bude iná i mzdová či príjmová úroveň, z ktorej sa budú odvody počítať.
Solidárnosť môže podkopávať solidaritu
Prvý pilier sa zakladá na solidarite medzi generáciami, ale aj na solidarite medzi penzistami. Tzv. vnútrogeneračná solidarita sa realizuje napríklad zvyšovaním dôchodkov o pevnú čiastku namiesto o percento. Za posledné roky sa preto aspoň čiastočne podarilo rýchlejšie zvyšovať najnižšie dôchodky. Ak sa však tento druh solidarity preexponuje, môže to sporiteľov s vyššími príjmami motivovať sporiť si v druhom pilieri na úkor odvodov do prvého piliera. Inými slovami, prvý pilier bude chudobnieť a zaručovať iba solidaritu – v chudobe. To by nemalo byť zámerom konštruktérov dôchodkového poistenia.
Návrh, aby v budúcnosti bol prvý pilier ešte solidárnejší a aby si ľudia zvýšenie dôchodku zabezpečovali úsporami v druhom a treťom pilieri, je vhodný iba pre vysokopríjmové skupiny. Okrem toho je priveľmi riskantný. Riziká s ním spojené si nemôže dovoliť ani štát a ani tí jednotlivci, ktorí okrem dôchodku nemajú žiadne iné „zábezpeky“. Pre nich by prípadné straty zo súkromných pilierov znamenali prepad do chudoby.