Pritom ide iba o časť ceny, ktorú zaplatia britskí voliči za mocenské záujmy Davida Camerona a jeho Konzervatívnej strany, ktorá vo voľbách v máji 2015 stavila na referendum o zotrvaní Veľkej Británie v Európskej únii. Cena, ktorú zaplatí EÚ, je oveľa vyššia. V hre je hospodársky slabšie spoločenstvo, riziko dominového efektu, väčšia marginalizácia EÚ-27, ktorej geopolitické dôsledky sa nedajú celkom predvídať, a celý európsky projekt.
Zhadzovať všetku vinu iba na Camerona nie je celkom korektné. Opozičná Labour party na brexite nesie svoj kus viny. Signály labouristov v referendovej kampani boli plné rozporov a voličov uvádzali do zmätku. Výsledok hlasovania inicioval v parlamentnej strane prevrat. Odstúpila celá tieňová vláda a lídrovi Jeremy Corbynovi v pomere 172:40 vyslovila poslanecká časť Labour party nedôveru za „úmyselnú sabotáž“ kampane.
Tlak na Corbynovo odstúpenie zosilňujú prvé náznaky možných predčasných volieb. Vnútri strany pretrvávajú hádky o tom, či je tento ľavičiar schopný vyhrať voľby v spoločnosti, ktorá je konzervatívnejšia ako jeho politika. Isté je, že terajší líder labouristov, ktorý sa v minulosti netajil svojím odmietavým postojom ku „kapitalistickému klubu“, ako nazval EÚ, nebol ani dôveryhodným, ani efektívnym lídrom kampane Remain (Zostať).
Obeť vlastnej politiky
Veľká Británia je obeťou vlastných liberalizačných politík. Jednou z nich bolo okamžité otvorenie trhu práce po rozširovaní EÚ v roku 2004. Všetky ostatné tzv. staré členské štáty s výnimkou Švédska a Írska využili možnosť prechodného obdobia podľa Zmluvy o prístupe, ktorá umožňovala neotvoriť trh práce až do roku 2011.
Odhaduje sa, že v prvých rokoch po vstupe do EÚ za prácou do Spojeného kráľovstva migrovalo vyše 900-tisíc Poliakov a stovky tisíc migrantov zo Slovenska, Maďarska, Lotyšska, Litvy a pod. Britská ekonomika z toho ako celok získala, no zisky sa nerozdelili rovnako pre všetkých. Výsledkom bola strata nižšie kvalifikovaných pracovných príležitostí pre Britov, tlak na znižovanie miezd a na zvyšovanie sociálnych výdavkov. Odborné analýzy však ukázali, že bilancia príjmov a výdavkov na migrantov z nových štátov EÚ bola pre štátny rozpočet pozitívna.
Neprekvapuje preto, že medzi prívržencami brexitu prevažovali ľudia s nižšou kvalifikáciou a skôr z menších miest. Iná bola situácia napr. v Londýne, v ktorom chýbajúcich domácich uchádzačov o zle platené práce v pizzeriách, v upratovacích službách, na baby sitting atď. nahradili gastarbeitri z nových demokracií. Spravidla boli pre tieto práce prekvalifikovaní, ale motivovaní podávať nadvýkony.
Išli sami proti sebe
V tábore Leave (Odísť) neboli iba tí, ktorých postihla migrácia z nových členských štátov únie. Ale pravdepodobne takí prevážili. A budú to práve oni, ktorí za odchod z EÚ najviac zaplatia. Britskí podnikatelia lacných zahraničných robotníkov neprepustia, možno sa po určitom čase iba pribrzdí príchod nových. Ak sa prepadne export do EÚ a odídu viacerí investori, môže to stáť tisíce Britov zamestnanie. Určite sa však dramaticky zhoršia podmienky zamestnávania.
Cameron už dávnejšie avizoval, že mu nevyhovuje európske pracovné právo. Británia prijala sociálnu kapitolu Európskej zmluvy až po nástupe „New Labour“ k moci v roku 1997. Ale aj Tony Blair vybojoval výnimku v európskej smernici o 48-hodinovom pracovnom týždni.
O možnosť vyhnúť sa inej európskej smernici o agentúrnej práci zvádzala britská vláda rovnako tuhý boj. Dodnes Británia neprijala Chartu základných práv, ktorá zahrňuje väčšie práva na štrajk, ako to pripúšťa britská legislatíva. Inými slovami, konzervatívna vláda pod vedením nástupcu Davida Camerona bude pokračovať v tzv. reforme trhu práce, ktorá zvýši flexibilitu práce a ešte viac zväčší rozsah prekérnej práce.
A čo po brexite?
Okrem migrácie výsledky referenda ovplyvnili i druhé faktory. V tábore Leave sa okrem šírenia manipulovaných informácií o doplácaní na Brusel a „strate suverenity“, kritizovala väčšinou oprávnene i bruselská byrokracia a rastúci demokratický deficit.
Či a ako na oprávnenú kritiku zareagujú lídri EÚ je predčasné hovoriť, no skepticizmus je na mieste. Aj najnovšia Správa piatich prezidentov môže mať dobré úmysly, no odráža neochotu urobiť ráznejšie kroky a v duchu bruselskej administratívy navrhuje integračné procesy ešte viac zošnurovať rôznymi tzv. benchmarkami. Ak by sa mali presadzovať i viaceré iné reformy, ktoré by ešte viac redukovali sociálny rozmer únie, ohrozenie európskeho projektu sa výrazne zvýši.